Tsavoritovo zelená

1

Mám pocit že mám v hlave črep, ktorý mi opakovane vráža do mozgu a vytvára neznesiteľnú bolesť a tiež cítim ako sa zem podo mnou mierne kolíše.

Keď otvorím oči vidím...teda skôr nevidím, je tu strašná tma. Vôbec to tu nepoznám, toto s určitosťou nebude moja izba.

Z zadného vrecka na nohaviciach vytiahnem svoj mobil. Keď ho zapnem skoro si vypálim oči, obrazovka produkuje až moc svetla. Keď si privyknem, začnem sa obzerať po okolí.

Kúsok odo mňa je niekoľko krabíc veľkých približne ako ja, laná a schody ktoré asi vedú hore. Hah, som to ja ale hlavička.

Idem ku schodom a pomaly na ne našľapujem, schod vždy podo mnou nepríjemne zavŕzga.

Dvere na konci schodov boli otvorené a tak som pomaly vystúpila hore.
Keď vyjdem hore zistím že to mierne kolísanie bol oceán, na ktorom sa plavím. Doprčic, ako som sa sem dostala?!

Posledné čo si pamätám bolo že idem osláviť moje 18tiny. A zrazu som na nejakej lodi ktorá ma berie bohviekam.

Hneď ako sa pozviecham zo šoku pozriem na mobil a zistím že tu nie je signál. Ah, do papriky! Chcela som skontrolovať aj dátum ale keď som tie tri čísla uvidela mobil mi z ruky vypadol. 15.6. a ja mám narodeniny 7.6. A-ako? Č-čo? Bože, mama ma zabije!

Išla som si zodvihnúť mobil zo zeme keď v tom som započula kroky, chcela som sa rýchlo otočiť a zmiznúť. Kľakla som si a zodvihla mobil v tejto činnosti som očividne zotrvala moc dlhú dobu, toto zistenie som vydedukovala podľa hlasu ktorý som započula. ,,Hej slečna! Čo tu robíte? Toto podlažie je iba pre posádku, ako ste sa sem vlastne dostali?" Chvíľu som premýšľala nad tým čo mu povedať, ničomu som absolútne nechápala. Ako som sa sem dostala? To by som aj ja rada vedela. Predtým ako som začala rozprávať zovrela som môj mobil v ruke a zdvihla som sa. Videla som pred sebou muža v strednom veku mal na sebe šedo-modrú námornícku uniformu, jeho hnedé vlasy sa leskli na slnku a oči zelenomodrej farby do mňa zapichovali prekvapený pohľad.

,,Ja ... prepáčte, vlastne ani netuším kde to som a ako som sa sem dostala. Zobudila som sa tam." A  ukázala som na dvere s ktorých som pred chvíľou vyšla. ,,Je mi to ľúto ale ja naozaj netuším čo tu robím." Rozpovedal som mu všetko. Keď som dohovoria muž predomnou ešte chvíľu premýšľal, asi zvažoval či hovorím pravdu.

Než stihol vyniesť svoj rozsudok začala som ja. ,,Môžem si zavolať?" Prekvapené oči do mňa zapichli ešte prekvapenejší pohľad. ,,Iste poďte za mnou, vezmem vás na mostík, je tam telefón." ,,Vďaka. Veľmi ste mi pomohli." ,,To nestojí za reč." Otočil sa na päte a odišiel, ja som ho následovala. Viedol ma spletitými chodbami a vystúpili sme asi desať poschodí, z čoho som usúdila že sme na výletnej lodi.

Páni Melody ty si hlavička! Sklapni! Blbé podvedomie...

Vo chvíli ako sme vstúpili na mostík kde bol iba jeden muž pri kormidle ktorý zasalutoval, mi ten muž asi kapitán vrazil do ruky telefón. Vytočila som mamine číslo a dúfala že nebude moc nahnevaná. Po chvíli zvonenia som počula pípnutie ktoré naznačovalo že mi to mama zdvihla. ,,Prosím, pri telefóne Emily Sanderson." Chvíľu som sa odhodlávala či niečo poviem, nakoniec som si povzdychla a spustila som. ,,Mami? Ahoj to som ja Melody." ,,Melody?! Panebože Zlatko si v poriadku? Čo sa stalo, kde si?!" Docela dosť otázok, ale chápem ju, veď som sa na týždeň prepadla pod zem. ,,Áno mami som v poriadku, som na lodi ktor..." Nestihla som ani dopovedať. ,, Čože?! Ako si sa pre pána Jána dostala na loď?" Na toto neviem odpoveď ani ja,mami... ,,Neviem mami ak by som to vedela bola by si prvá osoba ktorej to poviem" Mama asi rozmýšľala či sa jej oplatí na mňa kričať, asi to vzdala pretože s úplne kľudným hlasom sa ma opýtala. ,,A kam tá loď mieri?" Trochu som sa zasekla, kam tá loď vlastné mieri? ,,Počkaj chvíľu," odvetila som jej.