Tsavoritovo zelená

19.

Trúbka mi z ruky vypadla. Nehýbala som sa, najradšej by som splynula s podlahou. Ak by to znamenalo moju záchranu nemala by som nič proti.

Loki ma držal pevne nalepenú na jeho hrudi. Či aby som neutiekla alebo kvôli tomu že chcel som nevedela. Pred nami stál Steve, Tony a aj Nat.

Od bolesti a neviem čoho ešte som mala slzy v očiach. Loki držal dýku tak aby mi to neublížilo, tlačil však dosť na to aby to bolelo. Hlavou mi prechádzalo veľa scenárov ako toto môže skončiť. Niektoré z nich sa mi nepáčili.

,,Nemám náladu sa tu s vami dohadovať do nekonečna. V tejto chvíli nemáte aj tak inú možnosť ako ma pustiť. Ak teda nechcete vidieť svoju milovanú neterku ležať s podrezaným hrdlom niekde v škarpe, Stark."

Tonymu bolo vidieť v očiach hnev, ,,ty sviniar!" Skoro sa aj po Lokim rozbehol zastavil ho však Steve, ktorý videl ako Loki viac zatlačil a mne sa po bruchu zviezol tenučký pramienok karmínovočervenej. Zastal však a vpil sa do môjho bieleho trička.

,,Aj keby sme chceli nemôžeme ťa pustiť Loki. Ty nikdy nič nerobíš iba tak, vieme že máš niečo za lubom." ,,Aha takže je vám jedno či to dievča zomrie? Ako poviete." Vystrašila som sa ešte viac ako doteraz.

Chcela som sa od neho dostať aj keby to znamenalo že si ublížim. A čo tak si ublížiť? Čože? Melody nad čím to rozmýšľaš? To v žiadnom prípade!

Loki mi pár krát prešiel po bruchu, našťastie tak aby sa ma ostré hrany dýky nedotkli. Všimla som si ako Tony predo mnou, trochu ustúpil.

,,Nechaj ju Loki, ona s týmto všetkým nemá nič spoločné." Tony prešiel z vtipov na vážnu konverzáciu. To sa mi nepáčilo. Loki sa iba uchechtol, ,,ak by s týmto nemala nič spoločné nebola by teraz tu. Ach, prečo je naša rodina vždy našou slabinou? Radšej nikoho nemilovať." Z nevysloviteľných príčin ma pri týchto slovách pichlo pri srdci.

,,V tomto sa mýliš Loki, rodina nie je našou slabinou, je to ten najväčší dar ktorý máme. A aj cez všetkú bolesť a strasti sú našou silou." Toto boli moje slová, všetko čo som povedala som myslela vážne. Loki sa ale začal smiať, veľmi smiať.

,,Máš pocit že život je jednoduchý, všetci ťa nakoniec zradia, dievčatko." ,,Žijem vo svete kde je láska potrebná, nevzdám sa jej." ,,Si tvrdohlavá." Všimla som si pohľadov Stevea a Nat. Boli dojatí. Tony si dal konečne dolu masku a tak som videla aj jeho tvár. Usmial sa.

,,Táto situácia je naklonená nám Loki, vzdaj sa. Nie je možné aby si ušiel." Vidieť Lokiho tvár prisahala by som že sa uškrnul. ,,Naozaj?" Znel presvedčivo, mne sa však zdalo že si sám nie je istý či sa odtiaľto dostane.

Vedela som že je toto zúfalá situácia aj ja som už zúfalá bola. Chcela som spraviť aspoň niečo. Napadlo ma že mu trochu znepríjemním život. Čo najbolestivejšie som mu stúpla na nohu. Pocítila som ako ma pevnejšie chytil.

,,Dobrý pokus dievčatko, avšak na to aby si ma zvládla poraziť nemáš silu." Zašepkal mi do ucha. Snažila som sa od neho dostať preč. Myslela som že ak ho nečakane napadnem povolí stisk, on ho spevnil. Zaťala som zuby. Toto nevyšlo Mel ale ty vymyslíš niečo iné.

,,Ale no tak. Jedna jednoduchá vec, nechajte ma odísť. Budem tak milý že jej neublížim." Vedela som že toto nikam nevedie. Tiež sú unavení z predchádzajúceho boja. Nemali by na Lokiho. Nie v tejto chvíli.

Dúfala som že to pôjde inak. Ale v tejto chvíli mi ako jediný spôsob úteku príde, že si musím ublížiť. Snáď ma to nezabije. Slzy sa mi tisli do očí pri predstave bolesti.

Zhlboka som sa nadýchla, pomaly, aby to nezaregistroval Loki. Jednu ruku som mu dala na tú ktorou ma držal okolo krku a výdychom som sebou trhla a zhodila mu ruku dole.

Nemala som však inú možnosť a tak mi dýka prenikla docela hlboko do brucha. Zaskučala som a rovno padla na kolená. Nikdy som si nevedela predstaviť bolesť po bodnutí, teraz však viem že už to viac zažiť nechcem.

Kvôli stálej potrebe mojej krvi utekať odo mňa, som bola nútená si na ranu zatlačiť. Teraz mi pod prstami namiesto vodopádu tiekol jemný pramienok. Loki vyzeral byť pohoršený tým čo som spravila. Podišiel ku mne a pri tom krútil hlavou.

Chcela som sa od neho dostať preč, stačil však aj úplne nevýznamný pohyb a telom mi prešla neskutočná bolesť. Takže som iba ležala a snažila sa ostať pri vedomí.

Tony, Steve a Nat stáli neďaleko odo mňa, myslela som si že po ňom pôjdu, ale nič. Stáli a pozerali sa do blba. Záživná činnosť to uznávam, nemali by ste mi ale pomôcť?!

,,Myslel som že si múdrejšia. Takáto hlúposť by fakt mohla napadnúť iba žene." Bola som vystrašená, prekvapená, zmätená a z jeho poznámky aj poriadne naštvaná. Zatla som zuby aby som nepovedala niečo hlúpe. Moje sebaovládanie bolo v poslednej dobe na veľmi tenkom ľade. Pri Tonym a Lokim sa ten ľad ešte stenčoval.

Všimla som si úškrnu na jeho tvári. Určite si musel všimnúť najprv mojej nechápavej a potom nahnevanej tváre. Kľakol si ku mne, na čo sa zamračil. ,,Ešte nikto ma nedonútil kľačať, Zlatíčko." Uchechtla som sa aj cez bolesť. ,,Nikto ťa do ničoho nenúti." Loki si niečo zašomral pod nos. Nepočula som čo.

Jeho pravú ruku položil na moju ktorou som si tlačila na ranu. Automaticky som ucukla. Všimla som si ako pretočil očami. ,,Nedotýkaj sa ma!" Bola som moc slabá na to aby som tým slovám pridala dôraz.

Z Lokiho ruky sa začala šíriť jemná zelená mlha, hriala. Lenže pre moju pokožku to bolo veľmi nepríjemné až bolestivé. Zaskučala som aj cez pevne zovretú čeľusť.

Netušila som čo mi Loki robí, bola som moc slabá a tiež som moc malý masochista na to aby som si spôsobovala ďalšiu bolesť a pozrela sa. Preto som tam iba ležala a snažila sa nezaspať. Alebo zaspať.

Myšlienky sa mi strácali, nemohla som ich zachytiť, nakoniec to vzdalo aj moje vedomie.

Cítila som ako mnou niekto trasie, rýchlo som sa posadila. Kľačal pri mne Tony a keď si všimol že som hore objal ma. Bola som všetkým tak prekvapená že som tam iba sedela a snažila sa zorientovať.

Po chvíli mi došlo čo sa stalo. V sekunde som sa pozrela na svoje ruky či na nich je krv. Nič. Odstrčila som od seba Tonyho a prezrela si brucho, žiadne stopy po dýke, žiadna krv. Akoby sa to nestalo. A stalo sa to?

,,Si v poriadku?" Začala som prikyvovať. ,,Som v pohode. Iba zmätená." Tony mi pomohol na nohy. ,,Pamätáš si čo sa stalo?" Mám im to povedať? Čo ak to bol len sen? Možno som odpadla skôr a toto všetko sa mi zdalo. Nechcem ich stresovať.

Snažila som sa aspoň trochu presvedčivo usmiať, ,,nie Tony nič si nepamätám." Pokrútila som hlavou aby som slovám dodala dôraz. Prikývol.

,,Poď pôjdeme ku mne. Po tomto celom sa potrebuješ vyspať." Iba som prikývla, prisala som sa Tonymu na ruku a išli sme. K hangáru sme sa dostali ľahko, zaujímavé bolo že ani jedno lietadlo nebolo zničené.

Oči sa mi znovu pomaličky zatvárali. Vo vnútri lietadla som si preto sadla a hneď ako si Tony sadol tiež spravila som si z jeho ramena poštár. Steve si sadol naproti nám a Nat na miesto pilota.

Po chvíli sme vyštartovali. Počula som ešte ako sa Tony a Steve spolu bavia. Ich monotónne hlasy ma priviedli do temnoty ešte rýchlejšie.  

....priznanie autorky....

Verte či nie. Moje spisovateľské schopnosti a múza sú. Ale ak by bola aj chuť publikovať. No každopádne prajem aby nikto z vás nedostal ponorkovú chorobu, veľa domácich úloh 😩 alebo veľa práce. Tiež každému prajem veľa zdravia a sily v týchto dňoch. Pomáhajte ľuďom ktorí to potrebujú, je dôležité aby sme sa spojili proti tej zlej mikro sv*ňi ktorá nás tu obletuje😂.