Tsavoritovo zelená

10.

Po hodnej chvíli kedy som rozmýšľala či si mám so sebou vziať aj opaľovacie mlieko a maskaru alebo iba maskaru som sa rozhodla že si vezmem oboje. Moja úvaha čo je lepšie trvala asi až moc dlho, pretože keď som sa pozrela z okna už sa zvečeriavalo. 

Posledné zvyšky šiat ktoré som si precízne uložila na posteli som si teraz aj precízne vložila do tašky a s ťažkosťami ju zapla. Vzala som tašku a opustila miestnosť v ktorej som od mala. 

Keď som schádzala schody počula som ako sa moja mamka baví so Starkom. Rozhovor som nevnímala, ale mamin prosíkavý hlas som rozoznať vedela. Tašku som položila ku vchodovým dverám a vošla do obývačky. Mamka stála, tiekli jej slzy a snažila sa niečo povedať. Keď si ma všimla zmĺkla a rozišla sa mojím smerom. Nebola odo mňa ani na meter keď som jej skočila do náruče. 

Objímali sme sa asi päť minút, mamka mi medzitým mumlala do ucha upokojujúce slová. Ktoré asi mali patriť mne, ale skôr ich hovorila sebe. Keď sme sa odtiahli, pozrela som sa na Starka, ten práve dopil kávu, ktorú mal položenú na konferenčnom stolíku a postavil sa. 

Prešli sme tých pár metrov ku dverám, kde sme sa prezuli a vyšli von, mamku som stihla ešte raz objať. V úplnej tichosti sme sa rozišli ku autu, ktoré na nás čakalo pred vchodom. Červené Lamborghini, hmm, ako inak. Tašku som si hodila do kufra auta a sadla som si na miesto spolujazdca, Stark si sadol za volant. Naštartoval, zaradil a už sme sa viezli. V spätnom zrkadle som ešte videla mamku. 

Pre seba som sa pousmiala, bolelo ma to, ale viem že to robím pre ňu. Ak by sa jej niečo stalo nikdy by som si to neodpustila. V aute sme išli potichu až k letisku v Bratislave. Tam sa na premávku pozeral trochu odlišne. Som si istá že v New Yorku majú premávku horšiu, ale nekomentovala som to. 

Navigovala som ho do ktorého pruhu sa má zaradiť a pritom dávala pozor aby sme sa niekde nevytrepali. Stark moje slová zobral s dobrým úmyslom, poslúchol ma, aj keď sa to nezaobišlo bez brblania na moju osobu a na letisku sme boli skoro o pol hodinu skôr. A obišli sme všetky kolóny. Bola som na seba patrične hrdá.

Vo vnútri som sa šla zacheckovať a potom nás odviedli až k lietadlu. Nastúpili sme a čakali, ani nie po pol hodine sa lietadlo vznieslo a mi sme sa nechali voľné unášať medzi obláčikmi. Z batohu, ktorý som si so sebou vzala, som si vytiahla knihu a začítala sa. Po očku som však stále sledovala Starka. 

Knižka ma asi po hodine prestala baviť a tak som si začala obzerať lietadlo. Nič také zvláštne typické Starkovské zbohatlícke lietadlo. Nakoniec som to prubla a opýtala sa Starka. 

,,Pán Stark, aká je vaša obľúbená farba?" Stark sa na mňa otočil a podvihol obočie, ,,prečo to chceš vedieť?" Milo som sa usmiala, ,,iba tak." Znova zdvihol obočie vyššie, ale tentoraz mi odpovedal. ,,modrá, ale moc nad tým nerozmýšľam. Je to iba farba." 

Nakoniec som sa s ním snažila ešte pár krát porozprávať, ale ten bol zažratý do notebooku na kolenách, s neviditeľným slúchadlom v uchu a rozprával sa s najväčšou pravdepodobnosťou, ako to hovoril? Fury?  Takže som si strčila do uší slúchadlá a počúvala hudbu. Podarilo sa mi aj na chvíľu zaspať, ale tvrdý náraz lietadla ma skoro vyhodil zo sedadla. Takže som to viac už neskúšala. Pravda to už sme boli na zemi, nemala som to už ani čas skúšať. 

Vytrepali sme sa z lietadla a z letiska, Stark je veľký gentleman, tašku som si niesla sama. Asi sa bojí že ju neudvihne. Uškrnula som sa nad mojou myšlienkou. Ale pravda taška bola ťažká, premýšľala som či mi tam náhodou niekto pre zábavu nepribalil asi 20 kíl tehál. No našťastie sme sa dosť rýchlo dotrepali ku autu kde som tašku hodila do kufra auta a zabuchla dvere. Videla som ako sa kufor trochu nakláňa dolu. Vážne tam tie tehly niesú?