Tsavoritovo zelená

13.

Zobudila som sa na náhly zvuk. Moje telo sa vymrštilo do sedu, tým ako som sa zľakla. Oči si potrebovali chvíľu privyknúť na prítmie ktoré ma obklopovalo, ale zistila som príčinu toho zvuku. Na zemi sa vynímali črepiny, asi z vázy ktorú rozbil môj väzniteľ. 

Keď si Loki všimol že som hore usmial sa tým svojim typickým strach naháňajúcim úsmevom. Pritlačila som sa o čelo postele a prikrývku ktorá mi spadla som si pritlačila až niekam ku krku. Chcela som sa stať neviditeľnou, ale moje sny sa bohužiaľ nevyplnili. Loki si to ku mne nakráčal a vytiahol ma z postele. 

,,Kde je?" Zamrkala som, v prvej chvíli mi nedošlo na čo sa to vlastne pýta. Stále som bola trochu ospalá a naviac sa mi kvôli nedobrovoľnému vstaniu z postele trocha zamotala hlava. Loki si môjho nechápajúceho pohľadu musel všimnúť, preto tú vetu rozvinul. ,,Kde je ten úlomok Tesseractu?" Uvedomila som si že sa snažil upokojiť, keď mi došli všetky súvislosti, usmiala som sa. 

Loki si to všimol, jeho tvár zmenila výraz zo skoro prívetivého na nevraživý. Ruku ktorú mi stále držal bolestivo stlačil, snažila som sa vydržať, ale keď mi ju začal stláčať ešte viac od bolesti som sykla. Na tvári sa mu mihol výraz zadosťučinenia a ruku povolil. Vydýchla som si. 

,,Pýtam sa Ťa naposledy a potom to pôjde po zlom, kde je ten úlomok?" Všimla som si ako sa tváril, popravde začala som sa ho báť. Preglgla som tých pár slín ktoré mi zostali v krku, nevedela som či môj hlas bude použiteľný. 

,,Aj keby som to vedela nepoviem Ti to." Viem že toto chcelo fakt veľkú odvahu a ja neviem kde sa vo mne vzala, ale bola som na seba hrdá. Teda, až do chvíle než sa zatváril ako kat pri poprave. ,,Ako myslíš." Z ničoho nič ma pustil a kamsi odbehol. Zamrkala som od nepochopenia jeho správania a požmolila som si svoje pomliaždené zápästie. Našťastie s ním nič nebolo. 

Nakoniec ma prestalo baviť stáť a tak som si sadla na posteľ. Trochu som sa popozerala teraz po osvetlenej miestnosti a uvidela som typickú izbu. Skriňa, posteľ, nočný stolík a pracovný stôl,všetko zo svetlého lešteného dreva. Dvojo dverí jednými pred chvíľou prešiel Loki a druhé budú asi od kúpeľne. Prečo by mi Loki dával takúto izbu?  

Vstala som a išla sa trochu popozerať, samozrejme opatrne stále tu na zemi svietili črepiny z predtým určite veľmi peknej vázy. Odo dverí som počula krik, moje kroky teda smerovali tam, pritisla som ucho na dvere a počúvala. 

,,Ste banda neschopných hlupákov! Mali ste jednu úlohu, iba jednu! A ani tú ste nespravili poriadne! Kvôli vám teraz bude celá misia stáť!" Niekto otvoril dvere o ktoré som sa opierala a ja som spadla dopredu, priamo k nohám môjho väzniteľa. Nevinne som sa usmiala, ,,ale koho to tu máme. Nikto Ti nehovoril že počúvať cudzie rozhovory sa nemá?" Hovoril to s tak strašne pobaveným úsmevom že som mu ho proste musela zmazať z tváre. ,,Nikto Ti nehovoril že zotročovať cudziu planétu sa nemá?" A ako som si myslela úsmev z tváre mu zmizol. 

S kamenným výrazom na mňa zazrel priklonil sa ku mne a do ucha mi pošepkal, ,,vzpurná kvetina ktorá vyrastie aj za strašnej snehovej metelice, ale varujem Ťa každá kvetina raz zvedne." Jeho slová mi spôsobili nepríjemné zimomriavky. Jediné čo mi v tej chvíli behalo po rozume bolo, musím sa odtiaľto dostať! Neviem čo so mnou má v pláne a radšej to ani nechcem vedieť. Ak chce úlomok vie že ho u seba nemám. V parku som ho dala Tonymu, takže teoreticky ho majú Avengers. Ale prečo ma tu teda drží? Nemám pre neho už žiadnu cenu. 

Loki, stále u mňa sklonený, mi dal padnutý pramienok vlasov za ucho. Zamračila som sa, čo najrýchlejšie sa postavila, pleskla mu po ruke a zavrčala, ,,nedotýkaj sa ma!" Loki sa tiež postavil, znova sa ku mne naklonil a opýtal sa ma, ,,ale čo, bojíš sa ma?" Videla som že sa na mne dobre zabáva. ,,Ja? A báť sa Ťa? Nie, ja sa nebojím blbca s parohmi na hlave." Povedala som úplne kľudným hlasom až to mňa samú prekvapilo. Loki si asi pomyslel že som to prehnala, zamračil sa a pritiahol si ma bližšie ku sebe. ,,Toto oľutuješ." ,,Ľutujem iba tak to že som takého kreténa ako si Ty vôbec spoznala!" Loki vyzeral byť mierne vykoľajený mojou odpoveďou, popravde aj ja sama. Jeho tvár sa moc nezmenila, stále som mala pocit že sa pozerám do kamenného múru. 

,,Už ma vážne začínaš štvať." Jeho ruka začala žiariť na zeleno a začalo sa mu v nej niečo tvarovať. Po bližšom preskúmaní som zistila že je to zlaté žezlo. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa od neho dostať čo najďalej. Jeho ruka na mojom páse mi však zabraňovala sa pohnúť. Začala som panikáriť a jeho škodoradostný úsmev mi moc nepomáhal. 

Žezlo ktoré držal v ruke mi hrotom priložil k hrudi. Prešiel mnou strašne nepríjemný pocit, ktorý sa šíril od stredu hrudníka do každej čiastočky tela. 

 Pamätám si na nehorázny chlad ktorý mi prechádzal každou bunkou v tele i na bolesť hlavy.

 Keď som bola pod Lokiho vôľou nemyslela som. Bolo to ako mať v hlave červíčka ktorý mi dáva rozkazy a ja ho musím poslúchať. 

Z omámenia som sa dostala až keď som skoro skončila pod kolesami auta.

--- Pred hodinou ---     (Flashback)

Môj Pán mi nakázal aby som sa prechádzala po meste. Neviem čo tým sledoval, ale je mi to jedno. Pre svojho Pána spravím všetko, aj budem zabíjať. 

Predo mnou sa objavila cesta. Bola som neopatrná a objavila som sa v strede vozovky. Potom som už iba videla auto, počula trúbenie klaksónu a pocítila tvrdý náraz. Na to som už nič neregistrovala. 

(End of flashback)

--- Prítomnosť ---

Zobudila som sa na zemi, s bolesťou hlavy. Ležala som na chodníku a nado mnou sa skláňal docela pekný mládenec. Mal blond vlasy, modré oči a mohol mať tak 19 rokov. Ustarostene si ma prezeral a snažil sa na mňa rozprávať. ,,Are you okey? How are you feel?" Angličtina, pomyslela som si. ,,Som v poriadku, vďaka." Milo som sa usmiala a snažila sa presvedčiť jeho aj seba že je to pravda. 

Pomohol mi sa vyškriabať na vratké nohy a snažil sa ma vyspovedať. Ja som sa snažila vyhýbať odpovediam. Nohy ma už niesli samé a tak som sa pustila môjho záchrancu. Ja som sa ho tiež pýtala docela dosť. 

Zistila som čo sa stalo a prečo som ležala na zemi. Videl ma ako stojím na ceste, nebral to moc vážne, pokiaľ neuvidel auto. Vodič si ma nevšimol a stále si to šinul rovnakou rýchlosťou ku mne. Rozbehol sa mojím smerom a odstrčil nás z cesty, lenže v tej chvíli som nešťastne narazila do obrubníka pri chodníku a odpadla som. 

Bola som mimo asi pár minút a pre moje šťastie, ako som si pred chvíľou spomenula, dostala som sa z Lokiho omámenia. Opýtala som sa ho ešte pár otázok, poďakovala mu za záchranu a presvedčila ho že nepotrebujem ísť do nemocnice. Potom sme sa rozišli každý svojím smerom. 

Hlava ma ešte stále trochu bolela a pulzovalo mi v nej, dalo sa to predýchať. 

Čo budem robiť teraz? Loki ma bude hľadať, neviem kde som. Mohla som sa toho chalana opýtať. To už je jedno. Nad hlavou mi zablikala pomyselná žiarovička. Išla som do najbližšej optiky a kúpila si svietivo-modré kontaktné šošovky. Peniaze som našla vo svojom skrytom vrecku. Pod Lokiho omámením som teda nebola dlho, inak by som asi mala nové veci. 

Bola som na seba hrdá, že som dostala taký dobrý nápad. Nakoniec som sa po spomienkach vrátila naspäť k Lokimu.