Tsavoritovo zelená

8.

Po tých pár dňoch čo som strávila so Starkom v jednom dome a aj v lietadle, som zistila že moje inokedy železné nervy práve praskajú a pripravujú ma o všetko sebaovládanie ktoré mi zostalo.

No, ale nakoniec som odniekiaľ vydolovala ešte kvapku, vážne malú kvapku sebaovládania, aby som mu hneď neroztrieskala celý ksicht. 

Odfúkla som si z tváre prameň vlasov šedej farby a zanadávala som si za tú nechutnosť ktorú som si s nimi spravila, vyzerala som akoby jednorožec vyzvracal dúhu a potom mi to hodil na hlavu. 

,,Čo?...Viete čo pán Stark? Spravte si to sám." Povedala som docela nahnevane, vzala vrecia s poštou do rúk, dobre teda iba jedno a to tiež s tažkosťami a hodila mu ho k nohám.

Pokrútil nado mnou hlavou, vzal jedno vrece, to ktoré mal pred nohami, do rúk a prešiel ten kúsok odtiaľ až k plotu pri paláci. Keď som počula a videla čo vzápätí urobil, mala som chuť skočiť do fontány a utopiť sa.

Ten...no, môj príbuzný to asi nebude, neviem kde by sme takého retardovaného človeka do rodiny vzali...sa postavil aj s tým vrecom ku mrežiam, zakričal 'hej, tu máte poštu' a prehodil im to vrece cez mreže.

Neviem či našťastie alebo nanešťastie sa vrece zaseklo na špicoch mreží. A pár listov odtiaľ vypadlo. Fajn aspoň som zistila pre mňa jednu veľmi podstatnú vec, Stark s absolútnou presnosťou,  nevie hádzať.

Pri tom ako som pozorovala Starka, som si musela dávať veľmi veľký pozor aby som sa nezačala smiať. Stark totiž vyzeral ako prekvapená čivava, naprázdno otvoril ústa a znova ich zaklapol. 

Stojac opodiaľ som si prikryla ústa rukou a snažila sa nesmiať, dlho mi to nevydržalo pretože ani nie o minútu neskôr prišiel muž, vyzeral ako lepšie oblečený SBS-kár. Niečo mu hovoril s najväčšou pravdepodobnosťou po slovensky, ten pohľad ktorý na mňa hodil by tomu odpovedal. Vyzeral ako nechápavé morčiatko. 

Môj smiech muselo byť vážne počuť, pretože obaja muži sa na mňa otočili. Jeden so zdvihnutým obočím a druhý naštvaný. Tak som sa teda dosmiala a podišla k nim. ,,Dobrý deň, mohli by ste mi prosím vysvetliť o čo sa jedná?" S tým najrozkošnejším úsmevom ktorý som dokázala zo seba dostať som sa opýtala. 

Prvý muž zdvihol obočie o trochu vyššie, druhý muž sa chopil šance využiť pomocného bodu. Hneď ma chytil okolo pliec a nenápadne postrčil dopredu ako živý štít. Pretočila som nad tým oči. 

,,Poznáte tohto muža?" opýtal sa ma. Bola som prekvapená že on ho nepozná. Veď kto by nepoznal toho skvelého Anthonyho Starka?

,,Tak trochu" prikývla som. ,,A viete prečo cez plot prehadzoval vrece s listami?" Mala som znova čo robiť aby som sa nerozosmiala, ale našťastie sa mi to podarilo, nechcela som pred týmto pánom stratiť aspoň tú štipku serióznosti ktorá mi ostala.

Pozrela som sa na Starka ktorý bol celú dobu za mnou. Asi mu nebolo moc príjemné že je v cudzej zemi kde sa hovorí jazykom ktorý nepozná. Na jednu stranu som ho trochu chápala, na druhú som mala stále chuť mu tie jeho karamelovo-hnedé oči vyškriabať.

Povzdychla som si, ,,tento pán ma veľmi netradičný zmysel pre humor. Prisahám že nechcel nikomu ublížiť." Povedala som a nahodila ten najúprimnejší výraz tváre aký som dokázala. Muž sa na mňa chvíľu uprene pozeral, nakoniec si povzdychol a prikývol. ,,Prosím Vás odkiaľ tú poštu máte?"

Jediná myšlienka ktorá mi prešla hlavou bola, uverí mi? No asi za to nič nedám maximálne ma mama bude brať z bratislavskej basy.

,,Túto korešpondenciu nám dal pán prezident Borut Pahor aby sme ju doručili pani prezidentke." Povedala som čo najmilšie a jemne sa na neho usmiala. Ten si ma nedôverčivo prezrel od hlavy po päty až mnou prebehli zimomriavky. 

,,Neklamem, všetko sú to slovenské adresy ktoré nechtiac poslali do Slovinska. Presvedčte sa sám." Prešla som kúsok k ďalším dvom vreciam, jedno som vzala do rúk a odniesla ho naspäť. Položila som si ho pred nohy, vybrala som odtiaľ jeden list, zhodou náhod s Bratislavskou adresou a  podala mu ho. Chvíľu sa na to pozeral, nakoniec iba prikývol.

,,Doneste mi aj to druhé." Poručil. Tak som zopakovala predošlé kroky a vrátila sa aj s druhým vrecom. Stark bol stále na tom istom mieste, ale tváril sa akože mu je všetko ukradnuté.

SBS-kár nám nakoniec kývol a zdrhol za plot aj s tými vreciami. Signál že máme vypadnúť. ,,Fajn toto máme, tak teraz zmiznime, kým môžeme." Povedala som Starkovi zatiaľ čo som ho ťahala čo najďalej od paláca. Samozrejme už anglicky. 

,,To čo je za jazyk? Veď to znelo ako..." Hneď som sa na neho otočila a s vražedným pohľadom mu zakryla ústa rukou. Verte či nie už ma vážne štval. ,,Skús iba ceknúť nejakú posmešnú poznámku a už sa z tejto krajiny nikdy nedostaneš živý." Začala som sa vyhrážať, už ma fakt prešla všetka trpezlivosť s nafúkancami. A aj s vykaním.

Myslela som si že ho prehovoril jeho anjelik na pleci aby mi dal už konečne pokoj, ale potom som sa obzrela, nechtiac som prešla cez cestu a mierila k tomu obchodu. A Starkove ďalšie slová mi tiež nepomohli. ,,Milé že mi ideš pomôcť vybrať šaty pre Pepper."

Mala som čo robiť aby som sa nerozplakala. Ja fakt nemám chuť nakupovať a už tobôž nie so Starkom. Či som protestovala ako som chcela, a fakt som protestovala, ma vtiahol do obchodu. Ako takú handru ma vláčil za sebou a prezeral šaty.

Nakoniec keď sa mu konečne nejaké zapáčili, ma zabuchol v kabínke a či som chcela alebo nie musela som si ich obliecť. Ale zase Stark nemá až tak hrozný vkus. Šaty boli šedej až striebornej farby, dlhé až pod kotníky. A na hrudi mali kvetinkovú čipku.

Už oblečená v šatách som vyšla von, otočila som sa okolo svojej osi a rozpažila ruky. Stark sa na mňa pozeral, nakoniec nahodil výraz ktorý sršal uspokojením a nakázal mi nech sa prezlečiem naspäť.

Už znova prezlečená som vyšla von, Stark zrovna platil pri pokladni. Myslím že aj na takú diaľku sršal šťastím. Asi tu majú platobný terminál.
Pomyslela som si. Stark si ma všimol a  podišiel ku mne s už aj zaplatenými šatami.

,,Takže to čo som chcel mám, teraz už iba Teba vrátiť domov." Hovoril to štýlom akoby som bola vec ktorú chce vrátiť do obchodu.

Vyšli sme von z obchodu a šli sme naspäť ku palácu. A tam na nás už čakalo auto. Presne to isté ako predtým, aj s tým istým vodičom, ktorý nás odviezol až ku nám pred dom.

Hneď som vystúpila a pobehla ku dverám. Zazvonila som na zvonček a čakala. Z vnútra sa ozývalo typické skuvíňanie maminých pesničiek na rádiu.

Keď sa dvere otvorili a ja som pred sebou uvidela ženu v kuchynskej zástere a s varechou v ruke. Na nič som nečakala a skočila som jej okolo krku. Hneď ako sa spamätala ma objala naspäť.

,,Melody, zlatíčko Ty si sa vrátila!" Mama sa od šťastia rozplakala. A ja som od toho po tomto všetkom nemala ďaleko. Nakoniec mama pozdravila aj Starka, poďakovala mu že som uňho mohla ostať, dala mu do ruky obálku a zabuchla dvere.

Bola som tak prekvapená že som ani neprotestovala. Po večeri a menšom výsluchu som šla konečne spať.