Tsavoritovo zelená

24.

Po asi dvoch hodinách premýšľania a skúšania signálu na telefóne som vyhladla. Ani v najmenšom som netušila kde sa nachádza kuchyňa. Neodradilo ma to však od jej hľadania.

Pootvorila som dvere izby a obzrela sa, či kvôli uisteniu alebo efektu som nevedela. Keď som zistila že je všade čistý vzduch, otvorila som dvere dokorán a vyšla von.

Steny boli moderné, krémovej až našedlej farby. Parkety na zemi boli čisto šedej farby a cez ne šiel jemný koberec, vínovočervenej farby. Nikde nebol nábytok, ale pár okien cez ktoré som videla na lúku a les tu bolo. Nemusím hovoriť že pri tomto pohľade som sa trochu vydesila a tiež pri pohľade do slnka, nikdy nebolo také biele.

Prešla som sa až na koniec chodby. Napočítala som asi pätoro dverí a sedem okien. Dlhá to chodba.

Narazila som na rázcestie a nevedela som kam mám ísť, už predtým som sa tu stratila a to že som vyšla pri schodoch bolo len šťastie. Ja sa stratím aj v obchoďáku. Frustrovane som zafučala a dala sa doprava.

Prechádzala som totožnou chodbou a bola čoraz viac frustrovaná a naštvaná. Mala som chuť do niečoho udrieť. Čo som aj urobila. Stála som rovno pri jednom okne, do jeho parapety som vrazila zovretými päsťami.

,,Uh, čo ti tá parapeta urobila?" V sekunde som skamenela a nechcela sa otočiť. Líca mi zčervenali a najradšej by som sa pod zem prepadla. Preglgla som a pomaly sa otočila. ,,Čo ťa do toho?" Loki sa hral na malého chlapca a mykol plecami.

Pretočila som očami a vydala sa niekam inam, hlavne preč od neho. ,,Ak si hladná a hľadáš kuchyňu ideš špatným smerom." Bolo počuť ľahký výsmech. Hladná som bola až moc, vlastne som naposledy jedla včera? Otočila som sa na druhú stranu a pozrela sa vyzývavo na Lokiho.

Ten pretočil očami, ,,budem ti musieť nakresliť plánik. Poď so mnou." Rozišiel sa na druhú stranu ako som šla ja. Išla som ako chvostík za ním. Po zdolaní bludiska z chodieb sme prišli do nádhernej a hlavne veľmi modernej kuchyne.

Obzerala som sa dookola a snažila sa prezrieť si každý detail. Skrinky boli čierne lakované, doska bola z tmavo šedého mramoru a kuchynské spotrebiče boli nerezové. Bol tu aj stôl so stoličkami, čiernej farby. Steny boli šedé a dlažba tiež. Bola to nádhera.

,,V chladničke je jedlo, vezmi si čo chceš." Nezvýšil na mňa hlas, mám peknú izbu a ukazuje mi kde čo je. Vôbec ho nechápem. Nie som náhodou jeho väzeň? A to slovo, čo znamená?

Z jeho chovania som poriadne zmätená, avšak keď má dobrú náladu je lepší nápad ho nevytáčať. Podišla som ku chladničke a otvorila ju. Vykukla na mňa horda jedla, väčšinu z toho som nepoznala a tiež moc vábne nevyzeralo.

Vybrala som niečo podobné kukurici s väčším množstvom listov a tiež mala farebné zrniečka. Loki sa zabával pozeraním z okna a mňa si nevšímal. Teda až do chvíle kým som nevybrala z priehradky nôž, ktorý mi potom spadol na zem. Bol tak ostrý že sa špicou zabodol medzi dlažbu.

Loki pretočil očami, odstrkal ma si sadnúť na jeho miesto a sám išiel niečo robiť do kuchyne. Z chladničky vybral jednu nevábne vyzerajúcu hmotu, tú rozrezal a umyl.

S úžasom som ho pozorovala, nie každý deň sa vám pošťastí vidieť variť boha. Vybral panvicu a dal ju na sporák a tú hmotu hodil do panvice. Osmažil na ohni, teda elektrike. Bola to indukčná doska. A dal do taniera.

Musela som vyzerať veľmi smiešne, pretože sa Loki splna hrdla začal smiať. Zaklapla som ústa a pozerala sa pred seba.

Usmievala sa na mňa šedá opražená hmota. ,,Čo to je?" Šťuchla som do nej vidličkou. Trošku som sa bála že to na mňa z toho taniera vyskočí. ,,Jedlo." Odvetil a sadol si naproti mne.