Tsavoritovo zelená

3

Clint ma niesol stále hlbšie do útrob domu. Už som sa ani nevzpierala po pár sekundách mi došlo že to nemá zmysel. ,,Clint kam ma to berieš," trochu hystericky som sa ho opýtala.

Ale na moju otázku sa mi odpovede nedostalo. Namiesto toho položil otázku z ktorej som bola v tejto situácií mierne vykoľajená, ,,na akú chodíš školu?" ,,Na elektrotechnickú, prečo?" Opýtala som sa tentoraz ja. ,,Len tak."

Clint si ma zrazu pohodil na ramene, nečakala som to a tak som vypýskla od ľaku. Prešli sme ešte niekoľkými chodbami až sme zastali pri dverách. Rám dverí aj s číselníkom sa mi podarilo zazrieť keď som sa hompáľala na Legolasovom pleci. Niečo naťukal do číselníka pri dverách a tie sa mu otvorili.

Prešiel ešte pár krokov než zastal a ja som o sekundu neskôr pocítila pod svojím drahocenným pozadím niečo mäkké. Po krátkom spamätaní sa som zistila že je to posteľ. ,,Clint čo to má znamenať," povedal hlas ktorý mi bol docela povedomý, zdvihla som hlavu aby som si mohla dotyčného prezrieť. A to čo som videla sa mi nesnívalo ani v tých najhorších nočných morách. Predo mnou stál naštvaný Stark a keď hovorím naštvaný bol fakt naštvaný ako keby mu niekto schoval jeho hračky. ,,To by som aj ja rada vedela," oznámila som a pozrela sa na dotyčného ktorý sa na mňa škeril ako slniečko na hnoji.

,,No," dal sa tu náš pán lukostrelec do vysvetľovania ,,vieš ako som Ti prisľúbil pomoc Tony." A pozrel sa na tázaného. ,,Nemôžem, volala mi Laura. Potrebuje pomoc s deťmi, takže bežím tam."

Medzi tým ako rozprával sa pomaličky plížil ku dverám. ,,Ale som si istý že tuto Melody Ťi veľmi rada pomôže." Než som stihla zaprotestovať, za Clintom sa zatvorili dvere. Stark si niečo mrmlal popod nos ale aj tak som započula niečo v zmysle "hah, tá tupaňa určiťe."

Chcela som mu na to niečo odseknúť ale radšej som bola ticho. V tú sekundu sa ku mne otočil a zabodol do mňa ten jeho karamelový pohľad, musím povedať že z neho nasratosť vyžarovala na míle ďaľeko.

,,Čo tu ešte chceš, vypadni!" Na toto som nemala čo povedať a ani sa mi tu nechcelo ďalej ostávať. Otočila som sa na päte a kvôli tomu že som nevedela ako sa tie prekliate dvere otvárajú poprosila som o to J.A.R.V.I.S.a.

,,J.A.R.V.I.S. prosím otvor mi dvere." Chcela som odkráčať ku dverám ale ďalšie slová umelej inteligencie ma priklincovali na mieste. ,,Prepáčte slečna to nesmiem, dostal som rozkaz vás nepustiť pokiaľ si pán Stark neurobí svoju prácu pri ktorej mu máte namiesto pána Bartona pomôcť vy."

Šokovane som stála na mieste a pozerala do stropu. ,,Čože mám?!" ,,Máte pánovi Starkovi pomôcť s jeho projektom, tiež to bolo vyslovené že mu máte pomôcť vy inak vás nesmiem pustiť." povedala mi znova starkova umelá inteligencia.

Tento raz som sa pozrela na nič nehovoriaceho Starka, ,,Si jeho vynálezca nemôžeš mu povedať nech ma pustí?" on sa prestal pozerať šokovane i nahnevane do stropu a pozrel sa na mňa, tento raz ale iba nahnevane. ,,Nie, v protokole má naprogramované aby sa nedali zmeniť rozkazy nikoho z Avengers." Ja som naňho iba šokovane vyvaľovala oči, po prvé mi normálne odpovedal na otázku a po druhé mi práve povedal že tu budeme trčať pokiaľ nespraví tú hračku a ja mu musím pomôcť.

V návale hnevu a rozhorčenia ktorý som pociťovala som z plných pľúc zakričala do stropu, ,,Clint ak ťa nabudúce uvidím uškrtím Ťa!" Keď som sa dostatočne upokojila pozrela som sa znova na Starka , ten sa na mne očividne dobre zabával, kútiky úst mu cukali a veľmi pobavene sa na mňa pozeral. Nadychoval sa aby niečo povedal, môj pohľad ktorý hovoril že má byť ticho inak po ňom hodím francúzsky kľúč mu asi napovedal že nieje vhodná doba na jeho sarkastické poznámky.

,,Tak, ideme na to, nie?" docela optimisticky a s menším úsmevom ktorý nebol moc pravý som sa ho opýtala. Ten nahodil iba svoju typickú masku egoistu nad vecou a zasadol si na stoličku pri pracovnom stole. Prišla som k nemu aby som videla čo robí.

Na pracovnom stole mal položenú základnú dosku, v ruke spájkovačku a práve prispájkovával jeden drôt ku doske. Ale chýbala mu izolepa, aby mohol to pospájkované miesto prelepiť a zaizolovať. ,,Podáš mi..." než stihol dopovedať, v ruke som držala izolepu a mávala mu s ňou pred nosom. Stark sa na mňa so zdvihnutým obočím pozrie vezme si odo mňa izolepu a otočí sa naspäť ku pracovnému stolu. Tento proces sa zopakoval ešte pár krát, ale povätšine mi iba povedal aby som mu niečo podala. Keď už mu to nedalo opýta sa ma.

,,Ako to všetko vieš?" opýtal sa ma po chvíli. Rozmýšľala som či mu poviem pravdu alebo budem klamať. Nakoniec som si povedala žijeme len raz.

,,Chodím na najlepšiu strednú školu elektrotechnickú na Slovensku." oznámila som. On sa na mňa docela neveriacky pozrel. ,,To fakt?" nie, robím si s teba srandu Stark, pretočila som očami a prikývla.

On sa znova vrátil k práci, po chvíli zašrúboval posledný krížový šrúb. ,,Hotovo." asi chcel niečo dodať ale zazvonil mu mobil. Pozrel sa na displej aby zistil kto volá a zamračil sa. Po chvíli hovor vzal.

,,Čo chcete Fury?" toho, asi Furyho ,som nepočula. Stark sa s ním o niečom dohadoval. ,,Kedy?" ,,Dobre dám vedieť ostatným." Keď dohovoril vypol hovor a mobil položil na stôl.

Pozrel sa na mňa, ak mám pravdu povedať docela som sa obávala čo z neho vypadne. ,,Máme misiu." Čo, misia? A čo ja s tým? ,,No a prečo mi to hovoríte?"

Pozrel sa na mňa pohľadom dúfam že si robíš srandu nemám chuť to vysvetľovať. Ale keď videl že sa stále naňho pozerám tým istým pohľadom asi pochopil že to myslím vážne. Iba si povzdychol a začal vysvetlovať. ,,Zajtra, konečne tá búrka prešla, som ťa chcel poslať domov, lenže teraz máme misiu na ktorú musíme ísť všetci. A ty sama letieť nemôžeš." Chcela som protestovať, keď ma Stark uvidel začal skôr ako ja. ,,Nemáš pri sebe pas, ak by Ťa chytili na letisku bol by z toho problém. Takže musím ísť s tebou." Túto vetu povedal docela nenávistne, mala som mu chuť nato niečo odseknúť ale znova som nestihla, dokelu to si zo mňa robíte srandu?! Už tretíkrát po sebe!

,,A hej aj ja by som robil dačo iné než s tebou letel cez celý svet." Na toto som nemala čo povedať, cítim to tak isto. ,,Takže dokedy tu budem musieť zostať?" Na chvíľu sa zamyslel než odpovedal, ,,asi tri možno štyri dni." Pozrela som sa naňho docela prekvapene. ,,Tak dlho?" On sa na mňa pozrel zase pobavene.

,,A koľko si myslíš že trvajú naše misie?" Prekrížil si ruky na hrudi a čakal čo zo mňa vypadne. ,,Neviem, pár hodín?" Stark sa zasmial, ,,my sme Avengers sme najlepšia jednotka S.H.I.E.L.D.U. Máme ťažké misie, väčšina trvá pár dní, niektoré aj týždne." Pozrela som sa naňho znova prekvapene. To mu Kapitán až tak prepucoval žalúdok?

,,Pán Stark nie ste chorí?" ,,Prečo by som mal?" ,,Ste na mňa milejší ako predtým a normálne mi odpovedáte na otázky." oznámila som mu. ,,Mám sa teda k tebe správať ako pred tým? Vieš mne to problém nerobí." Povedal ako by nič. Zdvihol sa zo stoličky na ktorej doteraz sedel a mieril ku dverám. Už som nemala chuť to rozoberať.

,,J.A.R.V.I.S. už máme všetko hotové. Pusť ma von," povedal Stark. Dvere sa ako na povel otvorili. Prvý išiel Stark, ja stále mierne vykoľajená týmto rozhovorom som šla asi päť minút po ňom.