Tsavoritovo zelená

11.

Žalúdok mi robil kotrmelce, pomaly som začínala panikáriť. Nohy som si stále nevedela vyprostiť zo slabomodrej inovatky. Loki stál asi dva metre odo mňa a šialene sa uškŕňal.

,,Konečne sa stretávame, Melody." Neviem či som bola vôbec prekvapená že vie moje meno, bola som tak vystrašená že som mala čo robiť aby som sa tam hneď nezložila. Otázku som vypustila iba tak, aby reč nestála.

,,Odkiaľ viete moje meno?" Vysúkala som zo seba a musela sa v duchu pochváliť, ani raz som sa nezakoktala.

,,Viem o Tebe všetko. Dlho som hľadal kam zmizol úlomok Tesseractu a nakoniec zistím že ho malo mladé dievča. Musím sa priznať prekvapilo ma to. Kto by dával takú moc do rúk malému dieťaťu." Otvorila som ústa aby som niečo povedala, ale slová mi ostali zaseknuté niekde v krku. Takže som ich naspäť zatvorila. V tejto situácií by som aj tak nič dobré nevymyslela.

Raz som čítala že keď sa budete s útočníkom rozprávať je menšia pravdepodobnosť že na Vás zaútočí. No môžeme to skúsiť, nie?

,,Čo ste spravili Tonymu?" Toto bola prvá vec ktorá ma napadla a tak som ju aj vypustila z úst. Kým som mala akú-takú odvahu.

Ten sa na mňa pozrel, pobavenie mu ihralo v očiach a jeho úškrn sa ešte viac rozšíril.

,,Ľudský sentiment, aké sladké," neodpustil si dramatickú pauzu, ,,o tú plechovku sa nemusíš báť. Skôr by si sa mala báť o seba." Po týchto slovách sa ku mne začal pomaličky približovať. Ako predátor čo striehne na korisť.

Začala som na nohách cítiť teplo, keď som sa pozrela dolu zistila som že moje nohy sú voľné. Chcela som sa rozbehnúť s vetrom o závod, ale niečo ma zastavilo. Postava ktorá naštvane vychádzala z postrannej uličky. Mala pevný krok a jej pohľad smeroval na nás.

Samou úľavou sa mi podlomili nohy. Je v poriadku. ,,Tony." Tony sa na mňa pozrel, potom sa otočil naspäť, zdvihol ruku a vystrelil z nej strelu z repulzora.

Postava v smiešnom kostýme bola odhodená asi päť metrov dozadu a lízla ma asi o päť centimetrov. Uhla som sa, ,,zbláznil si sa Ty idiot?! Čo robíš?!" Úľava z toho že je Tony v poriadku, vyprchala až moc rýchlo. Veď práve do mňa skoro hodil človeka. No nie človeka, ale chápeme sa.

Tony sa ku mne pomaly otočil, keď som si ho poriadne prehliadla určite som zbledla na ten najkrajší odtieň snehu. Cez celú prednú stranu helmy sa mu tiahol obrovský škrabanec, od pravého obočia až po ľavé líce.

A po jeho slovách som mala srdce znova niekde v nohavičkách, ,,máš sedieť v aute, pamätám si že som Ti to nakázal tesne predtým než som vyštartoval po Lokim." Jeho hlas bol tichý, ale aj cez to veľmi hlasitý. V okolí budov sa odrážal a znásoboval. Nakoniec som mala pocit že na mňa kričí. Videla som ako drtí rukavice v pästiach.

Preglgla som nahromadené sliny v ústach a dala sa rýchlo na útek. Tony bol asi vo svojom bojovom móde a nechcela som ho ešte viac zbytočne naštvať.

Otvorila som dvere na aute a nasadla som do vnútra, dvere som za sebou rovno zatvorila. Tony sa v obleku trochu uvoľnil, ramená mu klesli a uvoľnil zovreté päste. Kývol mi hlavou. Znamenie že som spravila dobre.

,,A tentoraz tam aj ostaň" stihol po mne skríknuť a vrhol sa do boja. Auto podo mnou zrazu zapriadlo, vyľakala som sa. Ale uvoľnila som sa hneď v momente keď som započula známy hlas, ,,dobrý večer slečna. Boli by ste taká láskavá a sadli by ste si na miesto vodiča?" Bola som trochu prekvapená požiadavkou, ale vykonala som pár pohybov a už som sedela za volantom.

,,Pán Stark mi nakázal aby som Vás odtiaľto odviezol. V Central Parku, vzdialeného niekoľko kilometrov, na nás už čakajú ostatný Avengers." Ak by sem všetci naraz prišli mohol by to Loki využiť a niekomu v okolí ublížiť, takže ho mám nalákať do Central Parku, kde nikto nie je. To musím byť fakt návnada!?