Tsavoritovo zelená

6.

Ráno som vstala s veľmi dobrou náladou. Čo u mňa, pri ľuďoch čo ma poznajú, je veľmi nezvyčajné. Dala som sa do poriadku a rozhodla sa, že spravím raňajky. Niečo jednoduché, aby mi to zase netrvalo celú večnosť.

Už oblečená, som vyšla z izby a prešla si ten kúsok do kuchyne. V kuchyni ani obývačke zatiaľ nikto nebol. Tak som sa pozrela do chladničky, aby som vedela čo môžem spraviť. Vyhrali to vajíčka, a.k.a. praženica s toastmi.  Hneď som sa pustila do toho. 

Šlo mi to dobre a už bolo všetko na tanieroch. Uvarila som aj kávu a každému dala k poháru s džúsom jeden RU-21. Nakoniec som si povedala že si z nich urobím menšiu srandu. 

,,J.A.R.V.I.S. prosím Ťa, všetkých zavolaj s tým že je tu narušiteľ." J.A.R.V.I.S. asi predal moju správu, pretože sa tu o chvíľu ozval strašný dupot. A mala som pocit že počujem aj hučanie motoru. Zrazu všetci dobehli, ozbrojený, toto asi nebol tak dobrý nápad ako som si z počiatku myslela...

Po obhliadnutí celej plochy, sa na mňa všetci pozreli, aby sa uistili že tu nikto iný nie je. ,,Kde je ten narušiteľ," opýtal sa ma muž v upnutých, modrých nohaviciach. Ja som sa iba sladko usmiala, ,,len som vás chcela zobudiť, pretože som vedela že ak by som J.A.R.V.I.S.ovi povedala nech vás zobudí normálne, neprišli by ste." Všetci sa na mňa pozreli docela otrávene a to aj Natasha, ktorá vie veľmi dobre schovávať emócie za kamennú masku. 

,,Prepáčte, ale ako omluvu, urobila som vám raňajky," povedala som s veľkým, pyšným úsmevom. Tentoraz sa na mňa pozreli prekvapene, ,,ty vieš variť?" Neveriacky sa ma opýtal Stark. Trochu som sa zachmúrila, ,,hej, viem." ,,A neotráviš nás?" Opýtal sa znova Stark. 

Mala som chuť mu na to niečo odvrknúť, ale iba som si skúsla jazyk. Nechcela som si toho moc dovoľovať, veď ma môže vyhodiť na ulicu. Iba som sa usmiala a povedala.  ,,Ak ste taký bojazlivý zjesť tie raňajky, tak ich jesť nemusíte, určite si niekto iný rád dá." Pozrela som sa po ostatných, aby som to zdôraznila. 

Stark sa na mňa zamračil, ,,a tým chceš povedať čo?" ,, Nič," s úsmevom som odcupkala do kuchyne a za mnou išiel celý tím, počínaje Steveom a končiac Starkom. Keď uvideli jedlo posadali si a pozerali ako vyorané myši. ,,Odkedy že si to hore?" Pozrela som sa na hodiny na stene aby som si to vedela prepočítať. Ukazovali presne deväť ráno. ,,Asi hodinu."

Steve sa na mňa pozrel docela prekvapene,  ,,toto si zvládla za hodinu?" Zamračila som sa, ,,to som to robila dlho?" Nat sa asi ako jediná prebrala zo šoku, začala sa strašne smiať.  Nakoniec, keď som sa na ňu pozrela tým najviac vražedným pohľadom aký som dokázala vytvoriť, prestala a začala jesť.

Ostatní, dokonca aj Stark, sa k nej pridali. ,,Páni, je to dobré," pochválil ma Steve. ,,Hej, veľmi," pridal sa k nemu Bruce. Usmiala som sa. ,,To som rada." Nakoniec som si k nim sadla a začala jesť, tiež.

Keď sme dojedli, odložila som taniere do umývačky a šla si sadnúť do obývačky na gauč. Jediný koho som videla bol Stark, ostatní po raňajkách zmizli.

Dosadla som na pohodlnú sedačku a začala sledovať telku, kde práve bežali správy.

Vedľa mňa sedel Stark a hral sa na mobile. Ani o mňa nezavadil pohľadom, nie že by mi to vadilo. Len to bol nezvyk, nevidieť ho pochodovať alebo na mňa hádzať zhnusené pohľady. Iba som podvihla jedno obočie a ďalej to nekomentovala.  

,,Zajtra ráno buď pripravená," povedal muž sediaci vedľa mňa. Bola som tak zahĺbená do toho čo práve hovorili v telke, že som stratila pojem o dianí v miestnosti. Myklo mnou, ale začala som sa venovať Starkovi. ,,Deje sa niečo?" Vypadlo zo mňa skôr než som si stihla zakúsnúť do jazyka. Tentoraz zdvihol obočie on, no skôr mu vyletelo až niekam na čelo. 

,,Ideš domov," povedal docela štastne. Zo mňa vyšlo iba tiché oh. Nie že by som sa domov netešila, ale bude mi to tu chýbať. Hlavne Pepper a Natasha, tie dve sú pre mňa veľmi cenné, ako dve najlepšie sestry na svete. Pri tejto predstave, že sme mi tri sestry, som sa musela pousmiať.

,,A kedy zajtra?" Opýtala som sa spolusediaceho, ,,O desiatej, nám letí lietadlo, z Newark Liberty International. Iba som prikývla. ,,Tak ja teda idem," postavila som sa a zamierila preč. Potrebovala som to trochu rozdýchať. Keď som vošla do výťahu dvere sa za mnou zatvorili.

,,J.A.R.V.I.S. prosím, kde je teraz Natasha?" ,,Slečna Natasha sa práve teraz nachádza, na podlaží s telocvičňami. Chcete tam zviesť?" Pousmiala som sa, musím povedať že J.A.R.V.I.S. je veľmi múdry, aspoň niečo normálne po Starkovi ostane. ,,Áno J.A.R.V.I.S., vďaka." Výťah sa rozišiel smerom dolu, ani nie o pár sekúnd sme zastali a otvorili sa predo mnou dvere.

Vošla som do chodby a spozorovala jedny pootvorené dvere od telocvične, prišla som k nim a nakukla dnu. Steve a Natasha sa tam bili ako o život, Natasha mu práve podkopla nohy a vrazila mu päsťou do tváre. Keď sa Steve skácal k zemi došlo mi že už skončili.

Prišla som k nim, až ku žinienkám  na ktorých cvičili. Nat si ma všimla hneď a s úsmevom mi zamávala, za to Steve bol ešte stále z predošlého útoku Natasha trochu dezorientovaný, takže si ma ani nevšimol.

,,Čím Ťa naštval?" Pri tejto vete som sa pozrela na vstávajúceho Stevea. Ten si ma všimol až keď som prehovorila, trochu zažmúril očami ako keby si ma nevedel vybaviť.

,,Ále, iba sme trochu cvičili. Steve v poslednej dobe nie je vo forme, takže sa ho pokúšam trochu dokopať k tomu aby niečo robil. Však Steve?" Steve iba kývol. Po chvíli sa zobral a s tichým ospravedlňením sa vybral preč z telocvične.

Nat si asi všimla že sa so mnou niečo  deje, pretože podišla ku mne a dala mi ruku na rameno. Spýtali sa na mňa pozrela. ,,Čo sa deje?" Iba som si povzdychla, ,,Stark mi povedal, že sa zajtra vraciam domov." Povedala som trochu skľúčene. Nat iba prikývla, asi pochopila že teraz potrebujem myslieť na niečo iné.

Pretože mi navrhla že ma naučí, aspoň za ten krátky čas čo tu budem, sebaobranu. S nadšením som prikývla. Mala som na sebe iba voľné tepláky a tričko, nemusela som sa ísť ani prezliecť.

Nakoniec mi Nat ukázala niekoľko hmatov, box a aj sme si trochu zablbli. Bolo to super. Úplne umorená som sa odpelhala do svojej izby, umyla sa a zaľahla do postele.

...

Ráno ma zobudil J.A.R.V.I.S., strepala som sa ľakom z postele. Iba som nad tým pokrútila hlavou, nemalo cenu sa naňho hnevať. Skôr by som mu mala byť vďačná inak by ma prišiel zobudiť Stark a teraz by si určite namiesto pohára vzal kýbeľ.

Odšuchtala som sa do kúpeľne kde som si spravila rannú hygienu a prezliekla sa.

Nakoniec som si pár veci ktoré mi kúpila Pepper strčila do malého batohu, na ktorý tiež myslela a vybrala som sa z izby. Bolo už skoro trištvrte na deväť, takže už by tu mal byť aj Stark. Našla som ho ako stojí pri bare, na moje veľké prekvapenie nič nepil, iba vyčkával.
Ostatný boli nastúpený ako na vojne, v jednom rade. Bol na nich komický pohľad.

Zo všetkými som sa patrične rozlúčila a išla smer výťah kam sa po krátkej chvíli pri lúčení Stark vybral.  Išli sme výťahom  až dole do garáží.

Kde pred Starkom zaflekovalo auto. Vyšiel z neho nejaký muž dal Starkovi kľúče od auta do ruky a odišiel. Ja som tam iba stála a nevedela čo robiť. Nakoniec ma prerušil hlas môjho strýka, ,,budeš tam ešte dlho stáť, alebo si už pôjdeš konečne sadnúť?"

Nič som mu na to nepovedala iba som prešla smerom k sedadlu spolujazdca a otvorila dvere na aute, nasadla som a nechala sa viesť. Po asi pol hodine jazdy sme sa dostali na miesto určenia. Boli sme na parkovisku pred letiskom.

Keď sa nám konečne podarilo dostať sa dovnútra, využili sme nejakého špeciálneho Starkovho privilégia a dostali sa až ku gateu, na ktorom stálo jeho súkromné lietadlo. Hneď čo sme vošli do vnútra aeroplánu mi skoro vypadli oči z jamiek. Všetko tam bolo krásne a hlavne moderné. Od baru až po kreslá v strede miestnosti.

Sadli sme si a čakali kým poletíme, nečakali sme ani dlho, do piatich minút sme opustili runway a stretli sa s oblakmi. Po asi desiatich minútach som zaspala.