Tsavoritovo zelená

7.

Viete čo vážne neznášam? Ak Vás zobudí niekto štýlom 'zakričím Ti do ucha pozor máš na hlave pavúka' zvlášť keď máte, ako ja,  arachnofóbiu.

V sekunde som stála na nohách a snažila sa z hlavy zhodiť neexistujúceho pavúka. Na mojom úbohom pokuse sa smiala celá posádka lietadla.

Keď som si bola 100 %ne istá, že na hlave žiadneho pavúka nemám, otočila som sa k mužovi ktorý si na mne vyskúšal svoj aprílový žart. S veľmi, veľmi nasratým výrazom som vzala zo stola flašu neperlivej minerálky a chrstla som mu ju do ksichtu. Tentoraz sa posádka nesmiala na mne, ale na ňom.

Ale asi to nebol moc dobrý nápad, hold vyliať Starkovi na hlavu vodu, nie je dobrý nápad nikdy.

V očiach mu hrali iskričky zlosti. V momente som sa dala na útek. Ani som si nevšimla, že dvere od aeroplánu sú otvorené,  tzn. pristáli sme. Zoskočila som schody a utekala čo najďalej od tej mokrej, časovanej bomby. Uprostred pohybu som sa zasekla, práve som sa pozerala na nápis nad mojou hlavou.

Stark ma už stihol dobehnút', lapal po dychu a opieral sa o kolená. ,,Páni, nevedel som že si tak rýchla." Aj by som sa zasmiala, lenže táto situácia mi to nedovoľovala. ,,Čo je to?!" Stark si môjho vykoľajenia asi všimol preto odlepil zrak zo zeme a pozrel sa na tabuľu nad nami. Zvraštil obočie a narovnal sa. Budem to chápať tak že nevie o čom hovorím. ,,Hovorím o tom že je to napísané po Slovinsky nie Slovensky! Vidíš, namiesto Dobrý Deň je tam Dober dan."

Po asi pätnástich minútach, čo som Starkovi vysvetľovala ako to že viem Slovinsky a ospravedlňovala som sa mu za tie mokré vlasy. Sme sa konečne dostali aj k tomu že sme v špatnom štáte!  Po ďalších dvadsiatich minútach sme sa dostali od triskáča na letisko.

Musel na nás byť veľmi pekný pohľad, ja s vlasami roztrapatenými na všetky strany, Stark mokrý od hlavy po päty, si vykračujeme po letisku smerom k informáciám.

Keď sme prišli na informácie, ujala sa nás jedna pania, mohla mať tak šesťdesiat. Milo sa na nás usmiala, teda skôr na Starka, ja som sa pri jeho znechutenom výraze iba culila a snažila sa nesmiať. Nakoniec som to vzdala a aby ma ani jeden z nich nepočul utiekla som na toalety. 

Keď som sa vrátila, Stark stál vedľa automatu na sladkosti a pochutnával si na Mars-ke, podišla som k nemu. Keď ma zaregistroval, siahol do vrecka a niečo odtiaľ vytiahol a podal mi to. ( Toto je tak strašná veta😅🔫). Bola to druhá Mars-ka. S úsmevom som mu poďakovala a zahryzla som sa do práve rozbalenej čokoládovej tyčinky. 

Potom mi došlo, Stark by mi bezdôvodne nič nedal. Nakoniec som si iba povzdychla a po dojedení tyčinky, aby som si ju neznechutila, som sa ho opýtala, ,,tak čo sa deje?" Iba sa na mňa nič nehovoriaco pozrel, okuliare ktoré mal na očiach si zložil a dal do vrecka. ,,Tak trochu som si pomýlil cieľovú destináciu." Mala dom čo robiť aby dom naňho nezačala kričať.

Za tých pár dní čo som uňho bola som sa mu snažila vtĺcť do hlavy že žijem na Slovensku, nie v Slovinsku. Viem že nepočúva, preto som to hovorila aj J.A.R.V.I.S.ovi, ako sa hovorí, aký otec taký syn...

,,Hej, to som si stihla všimnúť a ďalej?" Musela som pretočiť očami, prečo to z neho lezie ako z chlpatej deky? Väčšinou nemá problém všetko vybaliť naraz, žeby ma pocit že je to jeho vina? Ma výčitky svedomia? 9h, nie veď to je predsa veľký Anthony Stark ten nikdy nebude mať výčitky.

,,Ide o to že nám nechcú povoliť let, aj keď máme pilota. Budeme musieť zájsť za niekým povolanejším." Oznámil. Iba som si povzdychla za týchto päť minút už asi desať krát, ale to je jedno. ,,A za kým ak sa môžem spýtať? Za managmentom letiska?" Iba na mňa vrhol jeden z jeho naštvaných pohľadov, za ten čas som zistila že sú tri druhy.