Tsavoritovo zelená

23.

Keď som sa oprela do tej úžasnej koženej sedačky, skoro som zapriadla. Užívala som si to. Tony si sadol na miesto spolujazdca a pripútal sa, ja som sa pripútala tiež.

Vodičák mám už od sedemnástich a mamu som koľkokrát tiež vyvážala, či už do práce, obchodu alebo len tak. Tony o tom vie. Niekoľko krát som ho viezla, raz aj na večierok a aj z neho. Lebo sa skoro ani neudržal na nohách. Zasmiala som sa pri tej spomienke.

,,Čo sa smeješ?" ,,Pamätáš ako sme šli na tú oslavu tvojho obchodného partnera? Spomenula som si ako som ťa viezla domov." Tony vyzeral dosť prekvapene.

,,To si bola ty? Ja som myslel že je to taxi." Začala som sa smiať. ,,Áno, vodič taxíku by ťa určite vyložil z auta, pomohol ti až úplne hore do tvojho apartmánu a uložil do postele." Smiala som sa a Tony sa začal červenať. Rozosmiala som sa ešte viac.

,,Dobre, to mi nenapadlo." ,,Buď rád že si vtedy neostal nahý niekde na ulici." Tony pretočil očami. ,,Dobre, vďaka. To si chcela počuť?" ,,Jasné že áno." Mrkla som naňho.

Konečne som zapla tlačidlo štart a systém nabehol. V ňom aj zabudovaný J.A.R.V.I.S., trochu som sebou hekla, keď som započula jeho hlas.

,,Ahoj J.A.R.V.I.S., prosím stiahni mi trasu na letisko." ,,Iste slečna." Po pár sekundách sa objavila na displeji GPS. Vyšla som z garáže a šla tou cestou. Stačilo asi dvadsať minút, kým sme sa dostali pred letisko.

Zaparkovala som na mieste, kde mi Tony nakázal a vystúpila som. Opatrne som zatvorila dvere a bruškami prstov prešla po lakovanom povrchu. Smutne som sa usmiala.

S Tonym sme prešli až ku gateu, po ceste som mu ešte musela vrátiť kľúče od auta. Pri lietadle ma však čakalo prekvapenie. Ešte neviem či príjemné. Pred lietadlom stál Nick Fury s niekoľkými pätolízačmi.

,,Fury. Čo tu r-," nemala som možnosť dohovoriť keď mi do reči skočil Tony. ,,Fury, kde máte tú ochranku? Hovoril som vám niekoho kto ju ochrániť dokáže, nie tieto pískľatá."

,,Počkať, čo?" Bola som tak zmätená že som nechápala o čo tu ide. ,,Vážne si myslíš, že keď po tebe stále môže ísť Loki pôjdeš domov bez ochrany?" Dúfala som že áno. Vzdychla som si, vedela som že ho nepresvedčím. Ak sa zatne ľahšie by som pohla s horou ako s ním.

,,Ako povieš, nechám to na tebe." Objala som ho, ,,maj sa Tony." Furyho som tiež pozdravila a vošla do lietadla. Bolo to súkromné lietadlo Stark Industies, takže som mala pokoj od ostatných nepríjemných ľudí.

Po asi desiatich minútach hrania na telefóne sem vstúpili, tí dvaja muži v čiernom. Vyzerali by aj dobre ak by na sebe nemali niečo podobné vojenskej uniforme v čiernej farbe.

,,Dobrý deň slečna som agent Carter a toto je agent Savill, máme na vás dávať pozor." Vypla som si telefón a venovala im plnú pozornosť. ,,Dobrý deň páni, áno to mi došlo. Rada vás spoznávam, som Melody." S úsmevom som sa postavila a každému potriasla rukou.

Znova som mala pocit že ma niekto sleduje. Trochu som potriasla hlavou. Tí dvaja si sadli do kresiel, jeden za mnou a druhý predomňa. Nakoniec som si dala slúchadlá do uší a počúvala som pesničky. Prešlo pár minút a zaspala som.

Zobudila som sa na nepríjemný pocit a sirénu. Vyskočila som na nohy a ešte stále so slúchadlami v ušiach sa pozerala dookola. Dvaja muži v čiernom pochodovali po lietadle a panikárili. Ak je toto moje ochranka tak tu umriem. Tým som si istá.

,,Čo sa deje?" Opýtala som sa Ikea a Mikea, ktorý si ma až teraz všimli. Ike, teda Savill, vzal jeden padák ktorý bol schovaný v tajnom priečinku v podlahe a podal mi ho. ,,Oblečte si to, slečna. Lietadlo začalo padať a pilot to nevie zastaviť."