Cez noc Slizolinčankou (séria slizolinská princezná 1)

1. kapitola 3

Vôbec nerozumela tomu, prečo jej niečo také povedala. Jej rodina, len veľmi ťažko mohla takéto záležitosti ovplyvniť.

Jej rodičia boli muklovia a ona sama bola najradšej keď toho o Temnom pánovi vedeli čo najmenej, vždy sa obávala, že kvôli tomu, aké sú pomery na škole by sa napokon rozhodli ju do nej viac neposlať, preto im nepovedala o tejto stránke rokfortského štúdia.

To, čo jej povedala Pansy Parkinsonová, nedávalo žiadny zmysel a takisto ani to priezvisko, ktorým ju oslovila.

Dialo sa niečo čomu nedokázala a možno ani nechcela tak celkom porozumieť, po prvý raz vo svojom živote si takmer priala, aby jej myseľ neposkytovala žiadne otázky, na ktoré by mohla získať odpovede.

To, že zaspávala v chrabromilskej klubovni a prebudila sa v tej slizolinskej však muselo mať nejaké logické vysvetlenie, niečo, čokoľvek vďaka čomu by pochopila prečo je práve teraz tu a prečo sa k nej Parkinsonová správa, akoby boli snáď aj skutočné kamarátky.

„Moji rodičia? Čo také môžu moji rodičia v tomto smere urobiť?" stále sa ešte spamätávala zo šoku, stále ešte nedokázala rozumne uvažovať.

Pansy sa chystala niečo povedať, niečo čo by jej možno pomohlo pochopiť, čo sa to vlastne stalo, no bola prerušená osobou, ktorú túžila vidieť ešte menej než Snapa samotného.

„Tak tu si sesternica, už som si myslel, že sa ti niečo stalo."

Sesternica?

„Malfoy?" hlesla rozrušene neschopná čohokoľvek iného len toho oslovenia.

„Si na mňa nahnevaná už hneď z rána, aká škoda, že nemám práve teraz čas s tebou o tom hovoriť. Radšej už poďme, Snape predsa nebude čakať večne."

Bez toho, aby jej dal šancu ďalej s ním hovoriť, ju skrátka takpovediac vytiahol za ruky z kresla a ona bola odvedená do prednej časti klubovne, ktorá sa, ako mala možnosť vidieť začala zapĺňať študentmi fakulty poznačenej temnými silami. Tak sa to o nich hovorili, že žiadny čarodejník, ktorí prišiel od nich nemohol byť nikdy dobrý, že všetci časom podľahli temnote.