Cez noc Slizolinčankou (séria slizolinská princezná 1)

Cez noc Slizolinčankou 4. kapitola (9)

Jej ruka bola zbavená elixíru a jeho vplyvu, tak rýchlo ako to len bolo možné, cítila, že je absolútne suchá a nepoznačená ničím, čo by čo i len trochu pripomínalo dotyk mágie. Sklonila hlavu absolútne bezmocná voči pocitom, ktoré ju tak náhle takmer dostali na kolená, pocitom, ktoré nedokázala len tak ľahko prekonať.

To pred čím ju varovala tá posledná kniha z knižnice, kniha, ktorá ju vydesila zrejme najviac, už zrejme začalo, všetky jej najhoršie obavy sa naplnili.

Svet nemohol ostať rozpoltený, časová línia sa bude musieť opraviť, odtrhnutie, ktoré spôsobila bude musieť byť zacelené, skôr či neskôr príde o svoje staré spomienky, ak sa jej nepodarí vrátiť sa späť, časová línia sa navždy uzavrie s následkami, ktoré na seba zrejme nenechajú dlho čakať.

No nevedela čo by mala vlastne urobiť, cítila sa bezmocná, nedokázala si presne vybaviť, čo sa vtedy stalo, bola natoľko rozrušená, že nevedela presne ani len aké slová vtedy vyslovila, aký pohyb prútikom vtedy urobila, bol tak náhly, tak prudký, plný emócií, ktoré práve teraz necítila. Vedela len čo si priala, čo si tak veľmi priala z hĺbky jej srdca a takisto aj to, že to zaklínadlo ju prenasledovalo, že ju chcelo zasiahnuť rovno do srdca, možno aj zabiť, že čiastočne akoby bolo poznačené temnotou, ktorú nikdy predtým nepoznala a ani len nechcela poznať.

Celá sa chvela znepokojením, že by sa to mohlo zopakovať, že by to sama ani len nemusela zvládnuť.

„Slečna Lestrangeová, povedal som vám, že už môžete odísť, že o záležitosť týkajúcu sa pána Notta sa postarám."

Jeho hlas ju čiastočne priviedol späť do prítomnosti, späť k všetkým tým novým možnostiam, no zároveň aj k možnosti, že zabudne aj na nich, na svojich priateľov, na svojich rodičov. Nebola na to pripravená a zrejme ani nikdy nebude."

„Veľmi sa vám ospravedlňujem, pane, všetko mi je veľmi ľúto. Nepočúvala som vás, už nejaký čas som o niečom premýšľala."

Pocítila slzy, vôbec po prvý raz od celej tej záležitosti samej sebe dovolila plakať. No zároveň pocítila aj niečo nové a krásne, krajšie než spomienky, na svoje vlastné víťazstvo, cítila ako ju objal.

„Nemusíte sa mi ospravedlňovať, nemal som na vás kričať kvôli tomu elixíru, nebolo to nutné, chyba je aj na mojej strane, nemal som nechať tú nádobu nezabezpečenú."

Ona však nedokázala prestať plakať, cítila ako ju jej slzy premohli, nedokázala ich viac zastaviť a ani nechcela.

„Ničím sa viac netrápte, všetko sa postupne vyrieši. Spoločne sa o to postaráme," jeho hlas bol pokojnejší takmer až láskavý.

Zrazu bola v jeho náručí, v bezpečí, tak spokojná, tak zbavená akýchkoľvek obáv, kým bol pri nej nemohla sa jej nič stať, vedela, že on by niečo také nikdy nedovolil, nech by boli kdekoľvek, nikdy by nedopustil, aby sa jej stalo niečo zlé.

Ponúkol jej pomoc, no ona stále nevedela čo mu vlastne môže povedať, nevedela kým teraz vlastne je a čo urobí, ak zistí, že sa kvôli nej všetko zmenilo, že ju vlastne nenávidí a za iných okolností by nikdy nepocítila jeho dotyk, jej srdce bilo zrazu tak prudko, zrazu nespoznávala samú seba, zrazu chcela len byť čo najbližšie pri ňom, tak blízko ako nikdy predtým.

Poznámka: posledná rozkúskovaná časť, odteraz budem pridávať už len celé kapitoly. Aspoň sa o to teda, pokúsim. Nech mi Merlin pomáha.