Cez noc Slizolinčankou (séria slizolinská princezná 1)

Cez noc Slizolinčankou 6. kapitola

„Vezmi si svoje veci. Tvoje vysvetlenia ma vôbec nezaujímajú! Odíď skôr než oľutujem, že som ťa pustil."

„Ďakujem ti, Ron, veľmi si vážim, že sa snažíš ma pochopiť."

Možno napriek tomu, že sa jej to práve teraz nepodarilo, nie je všetko stratené, možno ešte stále má nádej na vyslobodenie.

„Nie, to vôbec nie, nemysli si niečo také o mne, Lestrangeová, je mi však jasné, že ťa tak či tak zo školy nevyhodia, hneď by si sa pridala k nemu, je pre nás všetkých omnoho bezpečnejšie, keď ostaneš tu. A nemusíš ma volať, Ron, pre teba som bol vždy Weasley, tak prečo by sa to teraz malo zmeniť?"

„Ja vlastne..." bolo ťažké mu na to čokoľvek povedať, ťažšie než zodpovedať otázku, ktorá by ju samú mohla zraniť.

„To stačí, Lestrangeová, choď sa len pekne pochváliť Dracovi, ako ľahko si vyviazla z problému a hlavne vďaka komu."

To bolo všetko, čo jej povedal, s nenávisťou, ktorú sa ona sama tak veľmi snažila nebrať osobne.

Na tom či jej skutočne veril alebo nie v podstate ani nezáležalo. Ron z tohto sveta ju predsa nepoznal inak než ako dcéru Bellatrix Lestrangeovej, a to mu očividne stačilo na to, aby ju hneď považoval za zločinca. Aj tak však cítila bolesť, ktorú nedokázala len tak ľahko potlačiť, zdalo sa jej, akoby ho stratila znovu, akoby znovu prežívala ten istý okamih, keď si uvedomila, že sa na ňu už viac nebude dívať rovnakými očami. Obviňoval ju, že chce pomôcť jemu, tej najnebezpečnejšej osobe čarodejníckeho sveta. No zároveň aj osobe, ktorú si jej terajšia matka váži asi najviac, osobe, o ktorej si myslí, že by mohla byť jej otcom, bez ohľadu na to, ako jej tá myšlienka pripadá absurdná.

Ron bol opäť jej nepriateľom a znepokojovalo ju to hlavne teraz, keď to bol práve on, kto jej zabránil vrátiť sa späť.

Pamätala si na ten okamih, keď si on a Harry z nej uťahovali, keď sa pridali k všeobecnému tvrdeniu, že slečna čo všetko vie, si nikdy nenájde skutočných priateľov. Pamätala si veľmi dobre na tú bolesť, ktorá ju prinútila plakať. Nechcela to tak, nechcela, aby si o nej mysleli, že vie absolútne všetko, priala si im svojimi vedomosťami pomôcť, chcela, aby sa aj im podarilo levitačné kúzlo, nevidela nič zlé na tom, že sa o svoje vedomosti túži podeliť aj keď teraz z odstupom času už chápala, že im to muselo pripadať ako otravné poučovanie z jej strany.

Časť z nej však pocítila opäť voči nemu náklonnosť, spojenú s možnosťou, že ju nechce udať, že možno aspoň čiastočne je ochotný veriť tomu, že by aj v nej mohlo byť dobro. Nemala však v úmysle pokúšať osud tým, že mu bude klásť otázky, ktoré by ju mohli presvedčiť o opaku. Preto sa len veľmi pomaly vzdialila od neho aj od temnoty, ktorej prítomnosť ešte stále aspoň čiastočne cítila.

Ten čarodejník, ktorého videla, uvedomila si, že aj on videl ju, čo bolo nebezpečné, možno viac než všetko, čo doteraz urobila. Nech to bol ktokoľvek disponoval mimoriadnou mocou, cítila to, keď sa ich mysle priblížili. No zároveň aj takmer až bezhraničnou krutosťou, začínala sa obávať, že len jeden čarodejník by aj na ňu mohol pôsobiť takto, tento mal však ľudskú tvár, dokonca pomerne peknú, Harry jej však hovoril o tom, že lord Voldemort predtým než sa zmenil vyzeral inak, mohla v tomto druhom svete prežívať jeho iná, možno omnoho nebezpečnejšia podoba? Mohla sa práve ona po prvý raz s ním stretnúť a cítiť vplyv jeho moci? Nevedela či vôbec chce poznať odpovede na tieto otázky, no bolo jej jasné, že kým bude hroziť, že by sa mohla s ním kontaktovať pomocou toho nešťastného kúzla, nebude bezpečné to urobiť, už sa takmer opäť videla v Azkabane, čo nebola vôbec príjemná predstava.