Cez noc Slizolinčankou (séria slizolinská princezná 1)

Cez noc Slizolinčankou 8. kapitola

„Skutočne si to želáte, slečna Lestrangeová?" opýtal sa jej tichým hlasom, čiastočne stále poznačeným možnosťou, že opäť bude musieť čeliť bolesti. Inej bolesti, ktorú aj ona sama svojím spôsobom poznala. Bolesti z márneho čakania. Díval sa na ňu, akoby pochyboval o tom, že si uvedomuje čoho sa chce dopustiť. V jeho pohľade pritom bola neistota, ktorú ona chápala ako túžbu po jeho vlastnej obrane.

„Áno, pane, neviem si predstaviť nič, čo by som práve teraz urobila radšej," odvetila Hermiona bez najmenšieho zaváhania. Bola si svojím rozhodnutím istá, viac než kedykoľvek predtým, chcela to urobiť, cítila sa byť pripravená.

Pohladkal ju, cítila ten dotyk, ako niečo s čím sa jej telo vyrovnávalo ako s novou možnosťou, jeho dotyk bol zdrojom tej novej nádeje, po ktorej viac necítila len temnotu odmietnutia, natoľko dôležité bolo pre ňu jeho prijatie.

Verila, že sa už nikdy viac nebude musieť obávať jeho blízkosti. Aj napriek možnosti, že sa bude musieť opäť vyrovnať aj s jeho hnevom.

Nebála sa, keď sa ich pery dotkli, keď cítila ako jej srdce začalo pulzovať čoraz silnejšie, tak silno ako nikdy predtým.

Nevedela čo znamená skutočný bozk, nebola si to vedomá toho či niečo také vôbec potrebuje, až kým necítila jeho dotyk. Až kým necítila jeho objatie. Odovzdala sa tomu novému bezpochyby čiastočne znepokojivému pocitu, jej šťastie záviselo zrazu od niekoho iného, od niekoho, koho nemôže mať úplne pod kontrolou. Ovládaná novou túžbou, ktorú prijala zrejme až prekvapivo ľahko čelila jeho objatiu, objatiu, na ktoré opäť nebude môcť zabudnúť. Prijala svoju vlastnú túžbu po ďalšom, prijala aj obavy oňho, ako niečo čo bude teraz súčasťou jej života. Prijala všetky tie nové pocity, všetky tie nové túžby, cítila, ako v jej tele pulzoval život, iný život, než ten, ktorý doteraz poznala. Život, pre ktorý sa oplatilo riskovať aj srdce. Časť z nej zabudla na všetky starosti, na všetky obavy, keď cítila len jeho blízkosť a svoju vlastnú istotu, istotu spojenú s možnosťou, že ho potrebuje, tak ako dosiaľ nikoho iného, nebol len jedným z jej snov, nebol len súčasťou jej predstáv, bol skutočný tak ako jej odpoveď, tak ako jej dotyk.

Pomaly bola pustená späť. Bez akéhokoľvek nového nepokoja ešte chvíľu čelila svojim novým túžbam.

„Naozaj si neželáte, aby som na vás počkala?" vedela aké kruté môžu byť stretnutia s ním a nielen pre jeho nepriateľov. No aj on sa chcel uistiť, či si bude stáť za svojím rozhodnutím, preto sa rozhodla zvoliť tiež túto taktiku.

„Bude lepšie ak sa stretneme až potom, ako celá tá záležitosť bude uzavretá."

Prikývla, stále ešte rozpoltená medzi túžbou poslúchnuť ho a ďalším pokusom o vzdor. Nechcela mu však pridávať starosti, nie viac než to bude nevyhnutné. To napokon rozhodlo.

***

Nott jej poslal list, s ospravedlnením, bola prekvapená, že niečo také urobil, a to ani neobsahoval žiadnu látku, ktorá by jej zničila ruky, ani nič podobné, dala si dobrý pozor na to, aby sa jej niečo také nestalo znovu, a čiastočne aj znepokojená tou možnosťou, že mu bude musieť zo slušnosti odpísať, nechcela sa viac zaoberať touto záležitosťou, bola veľmi nervózna, kvôli Snapovmu odchodu za Temným pánom a nedokázala svoju nervozitu zakryť. Bola ochotná prijať jeho ospravedlnenie pokiaľ nebude trvať na to, že sa jej chce pomstiť.

A pokúšala sa aj pracovať na ďalšom pokuse, nech by to malo byť akokoľvek bolestivé, bude sa o to musieť pokúsiť znovu. Obávala sa, že elixír nadlho nezastaví postup osudu a jej spomienky budú opäť ohrozené, nemohla sa len tak ľahko vzdať svojich pravých rodičov, verila, že nemá právo niečo také urobiť. Aj napriek pocitom, ktoré boli čoraz silnejšie, pocitom, ktorých sa napriek všetkému odmietala vzdať.