Cez noc Slizolinčankou (séria slizolinská princezná 1)

Cez noc slizolinčankou 1. kapitola 4

To, čo Snape povedal, ju naplnilo tými najhlbšími obavami, aj on sa správal, akoby sem patrila aj on pokračoval v tejto zvláštnej hre, ktorej sa pomaly aj ona sama odvážila porozumieť. To kúzlo, to kúzlo, ktoré vyslovila bolo spojené s túžbou po veľkej zmene, po zmene, o ktorú žiadala ovládaná silným hnevom.

Napriek tomu, aký dokázal byť neverila tomu, že by si nechal pre seba to, čo sa stalo, že by ju namiesto toho len tak z číreho rozmaru predstavil ako prefektku a zveril jej svoju fakultu. Niečo také by riaditeľ tak či tak nikdy nepovolil a hovoriť o nej, že Lestrangeová, to by bolo zrejme to posledné k čomu by sa slizolinčania odhodlali. Jej meno by určite nespájali s niekým, kto má tak vysoké postavenie na ich strane. Nebolo možné, aby niečo také urobili, už len myšlienka, že by jej meno spojili s tým pre nich doslova váženým by sa im zrejme z duše protivila.

Stále však ešte mala nádej, že sa jej podarí to nejakým spôsobom vyriešiť, skôr než sa celá záležitosť ešte viac skomplikuje. Nádej, ktorá však stála len na krehkých základoch.

„Prajem vám veľa šťastia v novom školskom roku a dúfam, že bude úspešnejší než ten predošlý. Profesorka McGonagallová javí až príliš veľké nadšenie z toho, že má vo svojej pracovni školský pohár. Bolo by príjemné jej pripomenúť, aké ľahké je toto privilégium stratiť."

Skôr než ju obklopili prváci, pocítila na sebe Snapov pohľad, díval sa na ňu, inak než bola zvyknutá a nevedela aký má k tomu zaujať postoj, bolo jej však jasné, že nič nepredstiera, v jeho pohľade nebola ani štipka tej zvyčajnej irónie a chladu, aspoň nie voči nej, aspoň voči nej niečo také zrejme práve teraz nepociťoval.

Chcela s ním hovoriť, ubezpečiť sa o tom, že jej teória je správna, no prváci jej nedali vydýchnuť, ich otázky boli priveľmi podrobné na to, aby mala čas zastaviť ho, skôr než opustil fakultnú klubovňu. Draco Malfoy bol našťastie aspoň v tomto zmysle aktívnejší a dával jej viac priestoru na premýšľanie, čo nateraz dokázala viac než oceniť, keďže sa ledva dokázala udržať pod kontrolou počas Snapovho prejavu, otázky prvákov bolo to posledné, čo ju práve teraz zaujímalo. Keď sa mladší žiaci konečne rozišli, pocítila ako sa Draco pokúsil dotknúť jej pleca, no ona sa odtiahla ešte skôr než sa mu to podarilo

Zamračil sa.

„Stále si nahnevaná, pravda?"

Prikývla.

Nič iné jej neostávalo, posledné čo mohla urobiť, bolo zdôveriť sa Dracovi Malfoyovi so svojimi problémami.

„Vieš, predsa, že to nie je moja chyba. No som si istý, že ťa budú chcieť, vidieť, otec hovorí, že ťa možno ako dcéru obľúbenkyne Temného pána, dokonca bude čakať veľké prijatie."

Pošepol jej.

***

Držala v ruke svoj rozvrh, vlastne to, čo ako jej rozvrh vyzeralo, no jej meno, jej nové meno bolo ešte aj na ňom.

Hermiona Grangerová, 5. ročník, Slizolin

Čo viac než zdesenie mohla cítiť, keď sa dívala na jednotlivé kolónky a myslela na to, čo sa stane, keď uvidí Harryho a Rona. Aj oni sa budú správať, akoby patrila do Slizolinu? Ani na nich sa zrejme nemôže obrátiť, aby jej pomohli, ak je to skutočne pravda, ak ju všetci tu považujú za Lestrangeovú mysleli by si, že ich chce do niečoho zatiahnuť. Rozvrh bol trochu iný, než ten, ktorý mala pôvodne a už ho takmer vedela naspamäť. V tomto rozvrhu bola prvá dvojhodinovka Obrany proti čiernej mágii, prvá hneď po prázdninách, čo znamenalo, že ako prvú uvidí Umbridgerovú, predpokladala, že to nepomôže jej práve teraz už tak či tak rozkolísanej nálade. Nikto jej nepomôže, nikomu nemôže nič povedať, kým nezistí ako ďaleko vlastne siaha to jej kúzlo, kým nebude mať dôkaz, že ho vyslovila, posledné čo potrebovala, bolo aby si mysleli, že na seba chce len upútať pozornosť, ako Slizolinčanka sa nemohla na nikoho obrátiť, možno len na Snapa, no otázkou ostávalo či jej bude veriť alebo nie a či s tým on sám vôbec niečo dokáže urobiť, bolo to spontánne kúzlo, na ktorého znenie si už ani len nespomínala, bola veľmi rozrušená, veľmi zúfalá.

Rovnako ako aj teraz, aj vtedy bola ovládaná zúfalstvom, ktoré nedokázala nijakým spôsobom utíšiť.

Bola sama, opäť bola sama a nevedela, čo by mala urobiť. Po dlhom čase sa jej zdalo, akoby nepoznala správnu odpoveď a ani nevedela či po tom ešte túži. A nemohla sa spamätať ani z toho, čo jej naznačil Malfoy.

Tušila to, no stále mohla predstierať, že to tak nie je, až kým to nebolo vyslovené nahlas, nemusela tú myšlienku sama pred sebou ani len pripustiť, ale teraz myslela na tú ženu, na ženu s hrubými viečkami, na ženu, ktorá za každých okolností stála po boku Temného pána.