Cez noc Slizolinčankou (séria slizolinská princezná 1)

Cez noc Slizolinčankou 4. kapitola (7)

Pocítila mierne znepokojenie spojené s možnosťou, že mu mohla povedať niečo, čo ho mohlo skutočne uraziť a opäť obrátiť proti nej.

„Mrzí ma to, pane, nechcela som, aby to vyznelo tak, že vám chcem niečo vyčítať."

„Teraz sa tým radšej nebudeme zaoberať, slečna Lestrangeová, pôjdem hneď za pánom Nottom. Vy tu radšej ostaňte a počkajte, kým sa nevrátim."

„Áno, pane," hlesla Hermiona stále ešte mierne zahanbene a sadla si na pre ňu už dobre známu stoličku oproti Snapovmu pracovnému stolu. Chcela sa mu ospravedlniť ešte raz, správala sa k nemu, akoby nebol jej učiteľom, akoby mu len tak mohla prísť niečo vyčítať, bez toho, aby presne vedela, čo sa vlastne stalo, ten pocit v nej silnel každou ďalšou minútou spojenou s jeho neprítomnosťou.

Veľmi rýchlo pochopila aj, že sa zrejme venoval niečomu mimoriadne dôležitému, a preto jej najprv nevenoval až toľko pozornosti, keď uvidela zlatú misku umiestnenú na jeho pracovnom stole, jej kúzlo bolo nateraz odsunuté na policu a namiesto neho tam stála ona, takmer až hrozivo pôsobiaca nálada s čiernou tekutinou, na ktorej pomaly po vrchu plávali akési tmavé tiene.

Rozum jej velil, aby sa k nej nepribližovala a už vôbec nie sa jej dotýkala, no pocítila niečo ako zvláštny druh takmer až podmanivej zvedavosti, ako eufóriu spojenú s možnosťami, že by mohla objaviť niečo iné. Dokonca aj na dlážke bolo pár kvapiek z tej tmavej tekutiny, ako mala možnosť vidieť, keď sa trochu viac naklonila.

Snape mal mokrý rukáv, na to si spomenula až teraz, keď sa zbavila počiatočného rozhorčenia.

Konkrétne predlaktie, čo ju viedlo k možnosti, že sa zrejme niečo pokúšal urobiť so svojím tetovaním, no bola to len domnienka, o ktorej zatiaľ mohla ešte len uvažovať. Ak to bolo tak, pochybovala, že by mala možnosť dozvedieť sa niečo viac. Predpokladala, že akúkoľvek manipuláciu sa pred ňou bude snažiť zatajiť. Chcela o tom vedieť viac, ten pocit, bol takmer neúprosný, akoby ju odpútal od všetkého čo tu doteraz spoznala, tak či tak na tom nezáležalo, lebo čoskoro bude preč a ak to neublížilo jemu, ani jej sa predsa nič nemôže stať. Vedela, že by nemala premýšľať týmto spôsobom, no niečo ku k tej miske takmer neodolateľne priťahovalo, takmer zbavovalo možnosti rozumne myslieť. Ani presne nevedela, ako sa to stalo, jej ruka sa skrátka dotkla hladina a ona pocítila len teplo, nie nepríjemné, ale skôr láskavé, teplo, ktoré jej tak veľmi pripomenulo dotyk jeho rúk. Zavrela oči, keď sa odovzdávala tomu pocitu, pocitu, že je v bezpečí, aj napriek tomu všetkému, čo na ňu bude čakať za tými dverami.

Potom niečo uvidela, niečo čo veľmi pripomínalo skutočnú spomienku, niečo čo pred sebou videla, akoby sa to skutočne stalo.

Stála pred bohato zdobeným starožitným zrkadlom, ktoré chválilo jej elegantné čierne šaty a ona sa len usmiala, spôsobom, ktorý neveštil nič dobré. Akoby si bola istá svojím víťazstvom, akoby po ničom inom ani len netúžila.

Opustila izbu, ktorú považovala za svoju vlastnú, izbu mladej aristokratky a pomaly prešla po chodbách, akéhosi sídla, ktoré videla vo svojich predstavách, ako svoj druhý domov. Ustráchaný domáci škriatok sa jej uklonil a ona mu takmer ani len nevenovala pohľad. Hrdo kráčala ďalej, až kým nevstúpila do akejsi siene, v ktorej sa jej dotkli pohľady všetkých prítomných.

No ona, akoby videla len jeho. Ledva sa mu podarilo prežiť opätovné stretnutie s Temným pánom, bol stále ešte veľmi bledý, čiastočne aj chorý z ich posledného stretnutia. Pocítila úľavu, keď sa pozrela do jeho čiernych očí, pre ňu znamenal všetko, bol jej mentor, jej rodina, jediná osoba, okrem Draca, ktorej mohla skutočne dôverovať, a predsa on sám bol priveľmi ovplyvnený želaniami svojich rodičov, kým Severus Snape bol v tomto ohľade slobodný, kým jeho rady pre ňu mohli byť všetkým, čo potrebovala poznať.