Cez noc Slizolinčankou (séria slizolinská princezná 1)

Cez noc Slizolinčankou 4. kapitola (8)

Navonok to vyzeralo tak, akoby ju Draco dobehol a ona mu vrátila prstene, aby ich položil späť na tácku, akoby sa pod vplyvom jeho slov upokojila a bola ochotná urobiť všetko tak, ako si to naplánovala jej rodina.

Videla úľavu na tvári Narcissy, ktorá sa nechcela strápiť pred svojimi hosťami a už vôbec nie pred rodinou, s ktorou sa chystala uzavrieť záväznú dohodu.

Vedela, že jej skutočná matka by zrejme tiež len veľmi ťažko schválila to, čo sa rozhodla urobiť, no tak či tak nemohla byť práve teraz pri nej a zrejme to nebude môcť tak byť ani v budúcnosti, zvykla si, že je na všetko sama, že má len náhradnú rodinu, bola s nimi vždy šťastná, no vždy túžila po otcovi, po svojom vlastnom otcovi, kvôli ktorému by sa jej nikto tak veľmi nebál tak, ako sa jej bála Narcissa, vždy keď sa pokúsila nadviazať kontakt s Luciusom, strýko ju mal rád, to nemohla poprieť, no jeho náklonnosť voči nej jeho manželku vždy nesmierne dráždila. Nikdy nedokázala pochopiť prečo, nebola pre ňu v žiadnom prípade konkurenciou a jej strýko sa k nej nesprával tak, aby nadobudla akékoľvek podozrenie, že sa mu snaží až priveľmi zapáčiť, urážalo ju to a miatlo.

Nebolo jej preto vôbec ľúto to, že by ju mala práve teraz nahnevať a zmariť všetky jej plány. V taštičke, ktorú mala pri sebe v očiach iných, to bol len istý druh módneho doplnku, pre ňu však práve teraz znamenala celý svet, už mala iné prstene, skromnejšie, boli však naplnené mágiou, ktorá skutočne volala po spojení, nielen falošným leskom a pozlátkou, po ktorej túžila jej drahá teta.

Zhlboka sa nadýchla a pomaly pristúpila k Snapovi, akoby len chcela pozdraviť svojho mentora, akoby sa len chcela upokojiť a ubezpečiť všetkých, že sa nebude diať nič mimoriadne, všimla si, že už sa na ňu nedívajú tak uprene ako pred chvíľou, že počiatočný rozruch utíchol, Draco skutočne zohral svoju rolu veľmi dobre a upokojil svoju matku, tak, že nadobudla falošný pocit bezpečia, bola to možno nebezpečná hra, no Hermiona vedela, že svojmu milovanému synovi nič neodoprie, jej lásku voči nemu nebolo možné spochybňovať, aj keď sa ju v poslednej dobe snažila mierne okoreniť prísnosťou, ktorá akoby k ich vzťahu ani len nepatrila, bola to však len hra, v ktorej zrejme neskôr tak či tak zvíťazí jej syn. Takmer túžila objať svojho profesora, keď ho videla v takomto stave, tentoraz už úplne zblízka, takmer zabudla na všetko, aj na posledné obavy spojené s tým, že by mohla byť predsa len z rodiny úplne vylúčená, obávala sa toho, že jej pravá matka by jej niečo také nikdy neodpustila, že by musela čeliť jej skutočnému hnevu a pohŕdaniu a nikdy by nemala možnosť stretnúť sa so svojím otcom.

Tento strach, však prekonala pri pohľade naňho, jej srdce sa pohlo, viac než kedykoľvek predtým pocítila silu výčitiek, že ho nenechala sa doliečiť, ale zaťahuje ho do svojich starostí, ktoré tiež môžu uškodiť jeho postaveniu o temného pána.

„Pane, veľmi rada vás opäť vidím."

Nemohla však otvorene prejaviť svoje city, nie teraz, keď bola tak blízko svojho skutočného víťazstva, nie teraz, keď balansovala na hranici niečoho, čo sa mohlo veľmi ľahko zvrtnúť proti nej.

„Aj ja som veľmi rád, že som sem dnes mohol prísť, slečna Lestrangeová," Snapov hlas bol nezvyčajne tichý, no stále nadobúdal ten príjemný zamatový odtieň, na ktorý si na škole tak veľmi zvykla, ak mal niekto miesto v jej srdci tak to bol on, prijal ju bezvýhradne aj napriek tomu, že jej matka nestála vždy na jeho strane, aj napriek ich rozporom sa k nej vždy správal korektne, prebudil v jej skutočný záujem o štúdium mágie, obdivovala jeho vedomosti a skúsenosti a postupne sa pre ňu stal dôležitou osobou, ktorú vždy bude považovať za súčasť svojho života, ktorej sa nikdy nebude chcieť dobrovoľne vzdať.

Počas svojho prvého dňa na Rokforte si pripadala stratená, všetci od nej očakávali, že bude ako jej matka, že si tvrdo pôjde za svojím, ona však cítila len neistotu spojenú so svojimi prvými krokmi vo svete mágie, ktorý ju odsúdil ešte skôr než jej dal vôbec možnosť výberu. On to nikdy neurobil, no vždy stál pri nej, dokonca aj teraz, keď sa sám necítil práve najlepšie.

„Stále ste si istá, že to chcete?" pošepol jej a ona len pomaly prikývla, ich ruky sa na krátko dotkli, nenápadne mu vložila do rúk prsteň. A aj ona si nasadila ten svoj. Ich ruky spojila mágia, keď sa otočili smerom k ostatným hosťom.

Narcissa zbledla, keď videla ako sa mágia snažila čo najskôr uzavrieť kruh, cez ktorú sa žiadne zlo nemohlo dostať, lebo ho chránila láska, o ktorej sa už mala možnosť presvedčiť, že je tým najsilnejším druhom mágie, aký kedy poznala. Tá láska, ktorú jej nemohli dať oni, ju teraz chránila na jej novej ceste.

Videla ako Draco chytil matku za ruku, ako sa k nim pridal aj strýko Lucius, ktorý sa tváril, akoby to všetko bolo presne tak naplánované. A to isté zrejme hovoril aj prítomným hosťom, on až tak veľmi nebazíroval na tejto dohode, chcel sa dostať opäť to úzkeho kruhu a veril, že práve Severus Snape by mu vtom mohol pomôcť, bola by škoda nevyužiť túto jeho momentálnu túžbu po opätovnom uznaní zo strany temného pána. No ak to aj neprijme, ak temný pán bude mať výhrady voči ich zväzku, bude tomu čeliť, prijme čokoľvek, nebojí sa ničoho, kým je on pri nej, ani temnoty, ktorá by jej mohla stáť v ceste, bude ho chrániť tak, ako on bude chrániť ju, až do úplného konca.

„Ja, Hermiona Lestrangeová, prisahám vernosť Severusovi Snapovi, slávnostne prisahám, že budem stáť po jeho boku, že ho budem ľúbiť a ctiť si dohodu, ktorá nás spojila."

„Ja, Severus Snape, prisahám vernosť Hermione Lestrangeovej, slávnostne prisahám, že budem stáť po jeho boku, že ho budem ľúbiť a ctiť si dohodu, ktorá nás spojila."

Ten okamih patril k doteraz najkrajším v jej živote, jej srdce, akoby sa znovu prebudilo, akoby znovu chcelo veriť v jeho lásku, v jeho oddanosť voči nej. Nešlo len o jej záchranu, bolo to niečo viac, niečo čo sa dosiaľ ešte ani len poriadne neodvážila pomenovať.

„Slečna Lestrangeová, môžete mi vysvetliť, čo to robíte?" Snapov hlas, iný než ten, ktorý počula vo svojich spomienkach, ktoré by vôbec nemala mať, sa prudko strhla pod vplyvom tej zmeny.

Stiahla sa čo najďalej dozadu od Snapovho stola, no nepodarilo sa jej ruku vytiahnuť správnym spôsobom, strhla so sebou aj celú nádobu, ozval sa nepríjemný zvuk, po ktorom si uvedomila, že dosiaľ čistá dlážka je zrazu mokrá od elixíru.

„Nemali ste sa dotýkať môjho pracovného stola, nedal som vám na to povolenie."

„Prepáčte, pane, veľmi ma to mrzí. To som skutočne nechcela, ja, hneď sa o to postarám."

Stále ešte znepokojená tým, že si spomenula na niečo, čo prežila druhá Hermiona, naňho len bezmocne hľadela.

„Nie, to by pre vás nebolo bezpečné, radšej to nechajte tak," jeho hlas už znel miernejšie, no predsa bol stále ešte poznačený hnevom.

Videla ako vytiahol prútik, elixír z dlážky zmizol a nádoba sa vrátila späť na stôl, tentoraz však prázdna.