Čo sa stane ak osoba o ktorej si myslíte, že existuje len vo vašich snoch , sa zrazu objaví vo vašom reálnom živote? Zistíte, že ten druhý o vás sníval tiež, a že teraz vás konečne má pri sebe aj v reálnej podobe.
No aké to bude keď sa sny a realit...
Prebudila som sa, no tento raz ma nezobudil budík. Pozrela som sa von oknom a tam ešte stále vládla noc. Makki sa začať otáčať a vrtieť okolo svojej osi, tak som ho pohladkala. Keď mal zlé sny vždy to pomáhalo a tento raz to nebolo inak. Ani som sa nesnažila znovu zaspať keďže na tom malinkom priestore postele sa ani spať nedalo. Zato že Makki je pes ktorý vám siaha tak do pása, keď sa jedná o posteľ dokáže sa rozvaliť cez celú jej dĺžku. Nechala som ho spať a vstala som z postele. Postavila som sa ku oknu a pozerala nočný Soul. Napadlo mi že taká prechádzka by nebola zlá takže som sa potichu prezliekla a opustila izbu aby sa Makki nezobudil. Pomaly a čo na tichšie som prešla chodbou a zišla schodami. Prezula sa a otvorila som dvere s najväčšou opatrnosťou lebo vždy vŕzgali na celý dom. Pomaly som ich zavrela a vydala sa do ulíc nočného Soulu. Blúdila som cez prázdne parky. V jednom som sa nachvíľu zastavila pozerala sa na rieku ktorá tiekla popod most na ktorom som stála. Mesiac a hviezdy sa odrážali na hladine a voda svojim prúdom vytvára príjemnú melódiu vĺn odrážajúcich sa od seba. Pozrela som sa cez koruny stromov na mesto. Prezeral som si všetky budovu jednu po druhej kým sa mi pohľad nezastavil na jednej celkom inej budove ako boli ostatné. Táto bola stará a opustená no na jej vrchu boli stromy a rozličné rastliny. Vydala som sa jej smerom lebo ma veľmi zaujala a nevedela som prečo. Normálny človek by nešiel do opustenej budovy s takým záujmom. Po pár minútach som sa ocitla pod tou budovou a hľadala som cestu na jej strechu. Keď som našla staré dvere pomaly som k nim pristúpila a na moje prekvapenie boli odomknuté. Otvorila som ich a oproti mne sa nachádzal klavír a vedľa dlhé schodisko.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Išla som dnu a rukou som prechádzala po povrchu klavíra ktorý bol pod veľkou vrstvou prachu. Kedysi som sa učila hrať na klavíri a túžba zahrať si aj teraz bola strašne veľká. Ale to nebol dôvod prečo som bola tu. Presunula som sa ku schodom a vyšla po nich hore. Nato že bola noc to tu bolo osvetlené mesiacom a dávalo to takú tajomnú atmosféru. Niektorý by povedali že je to ako v horore, lebo dievča ide samé do opusteného domu kde je to zničené a tmavé, je tam až moc veľké ticho a je noc. Proste niektorý by sa posrali strachom z takéhoto prostredia s prepáčením. Konečne som vyšla po schodoch a otvorila som dvere na strechu. Bolo to nádherné, všade okolo mňa boli malé stromy, kríky, kvety a ďalšie rôzne rastliny. V strede bolo pár kvetináčov a na konci strechy sa nachádzala lavička. Videla som ju síce iba z jedného konca lebo mi malé stromy bránili vo výhľade. Cestou k nej som si pozerala všetky kvety a sem tam som pozrela na oblohu. Musela som si dávať pozor kam kráčam aby som niečo nerozbila alebo na niečo neskončila na čom by som si mohla ublížiť. Prešla som okolo lavičky a postavila som sa ku zábradliu. Odtiaľto sa dalo krásne vidieť na strechy okolitých budov ale aj na parky. Soul bol osvetlený len pouličnými lampami a v niektorých oknách sa ešte svietilo. Sledovala som z úžasom túto krásu pokým ma nejaká ruka nechytila okolo pásu a druhá ruka mi zakryla ústa čím mi znemožnila výkrik. Začala som sa vrtieť aby som sa vyšmykla zo zovretia neznámej osoby. "Keď ťa teraz pustím nekrič prosím" ozval sa mne veľmi známy hlas. Máš pravdu ja kričať nebudem ja ťa rovno zabijem na tomto mieste. Pomaly ma pustil a ja som sa na neho otočila s vražedným pohľadom. "Nezabúdaj že ma máš rada" začal cúvať a rozprával veľmi pomaly aby ma nenahneval viac ako som bola. "Ty" ukážem na neho prstom "máš šťastie že mám mierumilovný náladu inak by si letel odtiaľto" "kľuuud" vedel ze keď povie toto tak sa neukludnim ale jemu to proste nedalo. Videla som ako sa snaží nevybuchnúť do smiechu. Aspoň nebol jediný lebo jeho výraz tváre mi ničil môj vážny pohľad. Nastavím ruky dopredu tak aby sa obmotali okolo jeho krku. "J-Ji Ah?!" zrazu sa bál chlapec. " V tejto pozícii ťa môžem najviac tak uškrtiť a ja to voooobec nemám v pláne" zasmejem sa a pozriem na neho nevinným pohľadom. "Hmmm" usmial sa ako vždy keď ma niečo na pláne s tým ze mi urobí zle. Zrazu sa na mojom páse ocitli dve ruky a stiahol ma k sebe. "Heeeej čo t-" umlčal ma jeho perami. Začala som mu búchať do hrude lebo v tejto situácii ma nemal čo bozkávať, proste som na neho bola nahnevaná a on toto. Len sa usmial, no stále bol prilepený na mojich perách. Keby to nebolo tak príjemné tak by som ti niečo urobila. Po chvíli som mu prestala búchať do hrude a pripojila sa k jeho bozku. Bolo to iné ako v sne toto bolo totiž skutočné a ja som si to užívala ako by to bolo po prvýkrát. Čo vlastne v realite aj bolo ale pssst. Sadol si a mňa stiahol sním. Odtiahol sa a víťazoslávne sa usmial začo som ho buchla do ramena. "Auuu nato že si taka malá si strašne silná" začal si šúchať miesto kde som ho udrela. "Nemáš ma provokovať" hrala som urazenú a otočila sa mu chrbtom. Mala som čo robiť aby som sa nezačala smiať. No on ma k tomu prinútil keď do mňa začal štuchať a následne štekliť. " P-prestaň p-prosím" už som od smiechu dostávala kŕče v bruchu. "Hmmm a čo zato?" povedal provokačne. Ako to vážně teraz použil moju vetu proti mne? "Nepoužívaj moje zbrane proti mne" stále sa smejem. "Tak neprestanem" "Fajn, urobím čo budeš chcieť ale už prestaň prosím" "To som chcel počuť" prestal a usmieval sa víťazoslávne. Vyrovnala som sa a pozrela na neho. "Takže čo by si chcel odo mňa?" "Ešte neviem keď nato prídem poviem ti" videla som že nad tým ani nerozmýšľal a radšej sa pozeral na oblohu. A došlo mi že túto službu využije niekedy v budúcnosti a nie teraz. Oprela som sa o lavičku pozerala na oblohu. Užívala som si ticho ktoré medzi nami bolo. Zavrela som oči a len počúvala listy ktorými prechádzal vietor. "Prečo si tu?" ozval sa po dlhých minútach ticha. "Nemohla som spať" zašepkala som "a ty?" "Vždy sem chodím vyčistit si hlavu od myšlienok. Je jedno či to je v noci alebo uprostred vyučovania. Rád tu trávim čas lebo je tu kľud a nikto ma tu neotravuje a nehľadá." Chvíľu sme boli ešte ticho no potom sme sa začali rozprávať o všetkom možnom. Smiali sme sa a užívali si prítomnosť toho druhého ako by sme boli v sne. Vydržali by sme tak aj do rána len mne sa už zatvárali oči a nevedela som nájsť tu správnu polohu na spanie. Keďže som nemala v plane ísť domov tak som si len hlavu položila rukami a tie si dala na kolená. No nebolo to pohodlné a nedalo sa mi tak zaspať. Felix si všimol že sa mrvím už viac ako desať minút tak sa len zasmial a sadol si na koniec lavičky. Naznačil mi aby som si ľahla a oprela sa o neho. To som aj urobila, takže som mala hlavu na jeho nohách.On ma prikryl jeho mikinov a hladkal ma po vlasoch. Po chvíli som zaspala a on tiež.
. . . . . . . . . . . . . . . Som späť s novou časťou a vôbec prvou časťou v roku 2020. Dúfam že sa bude páčiť a užite si nový rok. Love ya ♡
