Close Your Eyes And Dream

XXV.

Prechádzala som sa mestom a Makki mi robil príjemnú spoločnosť. Takto večer bolo dobre mať niekoho pri sebe, teda aspoň psa. Obaja sme zablúdili k budove s klavírom (dúfam že si pamätáte na tú budovu😏).

V budove bola tma a jediné čo ju osvetlovalo, boli pouličné lampy, ktorých svetlo sa snažilo preniknúť do budovy aby miestnosť osvetlilo čo najviac. Malé paprsky svetla dopadli aj na klavír a trochu sa pohrávali s malými čiastočkami prachu na ňom a tak vytvárali rôzne tiene a rôzne odtiene sivej farby.

Z tašky som si vybrala nejakú sviečku, ktorú som položila na klavír a potom ju zapálila jedným zo zapaľovačov čo mám vždy pri sebe. Svetlo z ohňa hneď rozjasnilo celú miestnosť okolo mňa, a hralo sa s tie nami zničeného nábytku okolo mňa.

Makki si zatiaľ pobehoval niekde po budove ale nevenovala som tomu poriadne pozornosť. Určite bude zas na streche a bude si spríjemňovať čakanie na mňa chytaním hmyzu alebo spaním... Lenivý to pes.

Po chvíli rozmýšľania som si sadla za klavír, samozrejme najskôr som tú stoličku utrela od prachu. Pomaly som sa nadýchla a položila ruky na klavír, bol to celkom zvláštny pocit si znovu zaň sadnúť. Skúsila som na ňom zahrať pár tónov a bola som prekvapená že to znelo dobre. Pravdu povedať myslela som si, že ten klavír bude rozladený, keďže určite na ňom dlhé roky nikto nehral, ale on nebol.
Začala som hrať You never know od BLACKPINK (milujem tú pesničku💜) a ticho som si k tomu spievala. Ozvena v dome sa hrala s tónmi skladby, a tým vytvárala zaujímavú harmóniu. Dokončila som skladbu a nachvíľu som ostala ticho s rukami stále na klávesách. Zrazu sa spoza mňa ozval tichý potlesk, čo ma donútilo sa otočiť. Klamala by som ak by som nepovedala, že som sa extrémne zľakla a že moja fantázia si začala predstavovať rôzne bytosti, ktoré by sa za mnou mohli nachádzať, keď som sa otáčala za zvukom potlesku.
"wau, bolo to úžasné" usmieval sa a mne sa do tváre nahodila jemná červeň.
"a-ako dlho si tu stál....a č-čo všetko si počul" hovorila som počas toho ako som sa pozerala na zem aby nevidel, že sa začínam viac a viac červenať. Totižto vždy som sa cítila nejak divne, keď ma niekto počul spievať a preto som nikdy nespievala pred niekým.
"bol som tu od začiatku a nemáš sa začo hanbiť, vieš nádherne spievať" podišiel ku mne a kľakol si predo mňa. S malým úsmevom zobral do rúk moju tvár a tým má donútil pozrieť na neho. Tiež som sa usmiala a chvíľu na to má prešiel ten divný pocit.

"čo tu vlastne robíš?" moja otázka prerušila to nepríjemné ticho čo začínalo  byť okolo nás.
"nemôžem tu byť?" hravo sa na mňa pozrel.
"N-nie....teda áno....môžeš tu byť, len že prečo si tu tak neskoro?" začala som sa červenať ešte viac....aah kde som nabrala túto shy povahu.
"vieš, že sem rád chodím rozmýšľať nad vecami ktoré ma trápia alebo len tak si sem chodím užívať to ticho čo tu je" stále sa usmieval a prezeral si ma akoby ma videl po prvýkrát.
"aha, jasné" začnem sa hrať s lemom mikiny. Prečo sa zrazu správam takto? Kde je to moje sebavedomé ja, ktoré nič takéto nerozhodí?
"čo sa stalo?" jeho do teraz celkom hravý pohľad, vystriedal ten starostlivý.
"nič také, asi ma len trochu zobrala tá situácia v ktorej teraz sme. Že , jediný človek, ktorý by nám mohol pomôcť je možno stovky kilometrov od nás a vlastne ani nevieme kto to je. A proste, od toho dňa čo sme boli s doktorom, rozmýšľam nad tým, že čo vlastne bude ak nenájdeme tú pomoc včas... Čo sa s nami stane, zošalieme alebo sa budeme musieť rozdeliť? Či čo vlastne bude....popravde zožiera ma to" s povzdychom sa opriem o klavír.
"aj ja nad tým rozmýšľam, možno nejako toho tvrdohlavého doktora presvedčíme aby nám povedal meno tej, ktorá nám môže pomôcť. Taktiež sa bojím o to čo s nami bude, ale jedno viem že nás už nerozdelí ani keby neviem čo všetko sa malo stať" chytil ma za ruku a pomaly po nej krúžil prstom.