Close Your Eyes And Dream

XIX.

Ako každý deň, tak aj teraz som sa ocitla na nejakom zaujímavom mieste. Tentokrát to bolo nejaké jazero, ktoré malo nádherné čistú vodu a aj zaujímavo bolo 'stavané', kde tu boli akoby také malé prístupy do jaskyniek, ktoré boli pod vodou a vytvárali naozaj pekný výhľad z pevniny a vyzeralo to magicky. Sadla som si na kameň čo tvoril strop jaskyniek a len som sa pozerala na oblohu a nechala sa ohrievať slnečnými lúčmi. Užívala som si to ticho, ktoré bolo prerušované šumením listov ako nimi prechádzal jemný vánok. Bolo počuť vodu ako si ticho žblnká.

V takomto prostredí by som bola stále, to ticho bolo ukľudňujúce a dalo sa dobre rozmýšľať. No niečo mi tu nesedelo, tak som sa predsa len poobzerala okolo seba. Zdalo sa mi totižto že ma niekto sleduje. Nič som okolo seba nevidela, takže asi sa mi to len zdalo. Opäť som si len v kľude sedela so zatvorenými očami a pohupkávala nohami vo vode.

Keď tu zrazu som ucítila že sa niečo dotklo mojej nohy a začalo ma to ťahať dolu. Vykríkla som a chcela som nejak kopnúť nohou no nešlo to keďže tá 'vec' ma držala dosť silno a pomaly ma ťahala hlbšie a hlbšie do vody. Samozrejme že som ani nevidela to stvorenie čo ma ťahalo pod hladinu.

Hneď ako som sa potopila tak som uvidela tú bytosť, ktorá sa na mňa milo šklebila. V tú chvíľu by som ho asi na mieste zabila ale zaujalo ma to čo bolo okolo mňa. To ako vyzeral ten svet pod hladinou bolo úžasné, ani som si popritom neuvedomila že proste normálne dýcham a nedusím sa pod vodou. Heh je to divné ale proste som  normálne dýchala ako by som bola niekde.... Mimo vody proste. Pozrela som sa ešte párkrát okolo seba a keď som uvidela ako sa Lix škerí, tak som vyplávala hore a počkala pokým sa dotrepe za mnou. Samozrejme že bol hneď za mnou.

"ahoj alex" pozeral na mňa s úsmevom, zatiaľ čo sa pridržiaval okraja brehu na ktorom som ja už sedela.
"ahoj" sledujem ho ako sa snaží nezošmyknúť späť do vody, "prečo máš vo zvyku na mňa vždy vyskočiť alebo inak ma vystrašiť...?"
"chceš mi povedať že za tých pár rokov si si ešte nezvykla?" zasmial sa.
"nie, lebo normálny ľudia najskôr dajú vedieť že sú za tebou alebo vedľa teba, ale nie ty musíš vždy najskôr privodiť infarkt" nadula som líčka a pozrela som sa niekde inde, len nie na jeho.
"a teraz sa ideš zduť? Aleeeeeeeeeeex no taaaaaak to nemyslíš vážne... Hlavne keď mám pre teba prekvapenie" uškrnul sa a ja som sa začala báť, že čo zas vymyslel.
"a aké prekvapenie?" sledujem ho.
"no to ti poviem až keď prestaneš byť zdutá"
"ja nie som zdutá" usmiala som sa aby mi uveril.
"hmm... Tak potom poď za mnou" s úsmevom sa ponoril a zmizol.

Rýchlo som skočila späť do vody a plávala za ním. Mal nasmerované ku nejakej jaskynke. Začala som sa báť ešte viac, za prvé nemám rada plávať do hĺbky a dosť sa toho bojím (ako niekto nemenovaný však? 😏🙂😂) a za druhé bojím sa takých priestorov ako sú malé jaskyne. Ako do jaskýň chodím rada, no tam mám aspoň istotu že tam bol niekto pred tým. Tu sa bojím len kvôli tomu že pred nami tam možno ešte nikto nebol, a navyše vedie ma tam Felix... takže mám dovolené báť sa, lebo on sa dokáže stratiť aj v Ikei (to asi všetci ale pssst xd).

Po chvíli plávania v tej tme sa objavilo pod vodou nejaké svetlo, ktoré sa postupne stávalo intenzívnejším. Lix sa vynoril a zmizol niekde. Rýchlo som doplávala za tým svetlom a pomaly sa vynorila. To čo som uvidela pred sebou ma donútilo usmievať sa.

Bolo to nádherné a mala som pocit že sa mi to sníva... Nedokázala som sa prestať usmievať a pozerať okolo seba, takže som si zas nevšimla že Lix niekde zmizol. A vlastne mi to ani nevadilo, práve som nemala čas ísť ho hľadať a pravdupovediac sa mi ani nechcelo. Fúkal tu slabý vietor, čo bolo trochu divne keďže no... jaskyňa a vietor. Vydala som sa odtiaľ odkiaľ fúkalo a zaviedlo ma to na koniec jaskynky.... Vyšla som na nejaký most, ktorý viedol neviem kam (ako každý most, tak aj tento viedol na druhú stranu.... Takže klame že nevie kam viedol..... Heh môj humor je úžasný 😂😂😂😂😐😐)

(budeme sa tváriť že tie dve postavy tam nie sú áno 😂😂😂)

Vyšla som až na ten most a popri tom som sa pozerala okolo seba. Zastavila som sa keď som uvidela Lixa ako sedí na kamennej bráne jaskyne. (dúfam že sa to tak volá, ak nie tak od teraz to tak bude)

"jeej konečne, už som myslel že odtiaľ nevylezieš" usmieval sa a pohupkával nohami.
"možno by som odtiaľ ani nevyliezla, keby ma nezaujal ten slabý vietor čo tam bol"
"teba dokážu zaujať fakt zvláštne veci"
"a teba tiež takže bud radšej ticho a zlez dolu"
"nie nie, ty poď hore" provokacne sa usmieval...hajzlik malý.
"poď doluu" prekrížila som si ruky na prsiach. Liesť hore bolo posledné čo sa mi chcelo.
"nechce sa mi, takže poď hore"
"nejdem, ja si počkám pokým zlezieš" zazrela som na neho a sadla som si na zábradlie mostu.
"vieš že obaja sme tvrdohlavý, a že ani jeden z nás sa nepohne prvý"....mal pravdu, ale to ma ne prinúti ísť za ním.

Potom ako sa mi ho podarilo po polhodine presvedčiť aby zliezol dolu, sme sa vrátili späť do jaskyne a tam sme sa rozprávali, smiali a inak blbli ako malé deti. Neskôr keď sme už boli" unavení" sme si ľahli len tak na breh a sledovali strop jaskyne, ktorý stále svietil nádhernými odtieňmi zelenej a modrej. Ja som zaspala ako prvá a to kedy zaspal Felix som nevedela. Jediné čo si pamätám pred tým ako som zaspala boli jeho slová "vidíme sa čoskoro" .

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
Som späť heh... Neviem čo tu mám povedať, keďže buďme úprimní nikoho to nezaujíma čo tu kecám, takže dúfam že sa vám táto časť páčila a možno sa dnes ešte vidíme pri jednej.. Ale nič nesľubujem (keďže som lenivý tvor a možno sa mi nebude chcieť 😁😂)

A chcem sa poďakovať za každú ★ a za aj za to že toto vôbec niekto číta

♡♡