Heaven Or Hell? {SK}

Chapter 4.

Vyjavene som na neho pozerala. On ma prepaloval tým svojim nič nehovoriacim pohľadom. On tu čo hľadá? Prečo sa neozval, keď som klopala? Čaká na niekoho? Trochu som spanikárila a nevedela, čo mám robiť. Asi odídem, to bude najlepšie. 

,, Uhm, prepáč nevedela som, že si tu. Klopala som. " konečne som zo seba niečo dostala. Jeho som tu teda vonkoncom nečakala. Otočila som sa a chcela som odísť. Moje doučovanie má začať o tretej, čo je ešte dosť času. 

,, Rose, však? " spýtal sa ma. Z jeho hlbokého hlasu mi naskočila husia koža. Zastala som v pohybe a otočila sa späť. On si pamätá ako sa volám? Fuha. Som prekvapená. Mala som pocit, že sa absolútne nezaujíma. 

,, Á-áno. " odpovedala som zaskočene. Pozerala som sa na neho ako na zjav a sama neviem prečo. Ako je možné, že je skoro všade kam sa pohnem? Musela som mu ukázať školu, potom som zistila, že chodí do 4.B a máme spolu telesnú a teraz toto. Hold on. Teraz ma niečo napadlo a absolútne sa mi to nepáči. On má byť ten žiak, čo vie veľmi dobre chémiu?! Len to nie. Prosím. Pri tej myšlienke som skrčila obočie. 

,, Sadni si. " prikázal mi a odsunul stoličku vedľa seba. Ja som vypúlila oči a preskakovala pohľadom zo stoličky na neho a zas naspäť. Ajajaj. Nepáči sa mi smer kam sa uberá táto situácia. 

,, P-p-počkaj. Aby sme si to vyjasnili. Ty ma máš doučovať chémiu? " opýtala som sa ho s vážnym pohľadom v očiach. Nevidela som iný dôvod prečo by bol tu. On sa letmo usmial. Počkať. Párkrát som zažmurkala, videla som dobre? Táto kamenná tvár vie ako sa usmiať? Wau. O čom toto celé je? Takáto zhoda náhod je fakt príliš aj na mňa. 

,, Vieš si dať dve a dve dokopy ako vidím. Na toľko máš vyvinutú mozgovú kôru. " povedal uštipačne hľadiac na mňa aj s tým jemným úsmevom. Zamračila som sa. Prosím?! Hnusne som sa na neho pozrela a hodila svoju tašku na lavicu. Sadla som si vedľa neho a z hlboka sa nadýchla. 

,, Pozri, ja nie som žiadna tvoja kamarátka, ku ktorej môžeš byť takto drzý. Poprosím ťa, aby si sa ku mne správal normálne. " vyliala som zo seba a zadržala dych. Chvíľu bolo ticho a ja som začala mať zlý pocit, že som ho možno nahnevala. Ale nepovedala som nič zlé. 

,, Okej. Ako povieš. " bola jeho odpoveď. Jeho hlas nebol ani nahnevaný práve naopak bol totálne pokojný. Prekvapením som sa otočila jeho smerom a pozerala na neho, či to naozaj myslí vážne. No nevyzeral nahnevaný. Znova kamenná tvár, z ktorej sa nedalo absolútne nič vyčítať. 

,, Máš tu zošit? " spýtal sa ma a začal sa hrabať vo svojej taške, ktorú mal tak ako ja na lavici. Takto zblízka som mohla vidieť ako dokonalá jeho pleť je. Závidím normálne. No to ako je bledý jak každá stena v tejto miestnosti je trochu divné. Zatriasla som hlavou a vrátila sa späť do reality. 

,, Uhm. No my sme dnes chémiu nemali a ja som si ju zabudla dať do skrinky. Ale vyberiem si papier a potom si to do zošita založím. " povedala som pohotovo. A začala sa hrabať v taške s cieľom nájsť zošit z dejepisu, v ktorom nemám veľa poznámok. Keď som ho našla vytiahla som si aj peračník a tašku položila na lavicu za mnou. Namjoon spravil úplne to isté ako ja. Okej. 

,, Fajn. Začneme od začiatku. Kyslíkaté deriváty uhľovodíkov. " začal a ja som sa zhrozila. Uf, no dobre. Dobre to dopadne. 

*****

,, Okej vidím, že máš asi dosť, takže kedy si dáme ďalšiu hodinu? " spýtal sa ma po hodine a pol vysvetľovania a písania tejto jednej témy, ktorá je oveľa obsiahlejšia ako som si myslela. 

,, Mne je to jedno. Ja sa prispôsobím tebe. " povedala som vyčerpane a zavrela oči od únavy. Mala som podopretú hlavu a otočená som bola jeho smerom. Chvíľu bol ticho. Zrejme rozmýšľal kedy má čas.