Heaven Or Hell? {SK}

Chapter 23.

,, Kto si myslíš, že to bol? " spýtala sa ma Lauren a vykladala si angličtinu na lavicu. Iba som mykla plecami. Netuším, kto ma v sobotu sledoval. Ale nemám z toho dvakrát dobrý pocit.

,, A Namjoonovi si to povedala? " položila mi ďalšiu otázku, na čo som sa len pozrela inam.

,, Rose! Ty si mu to nepovedala, však? " oznámila a vyčítavo na mňa hľadela.

,, Nechcem robiť drámu, keď možno o nič nejde. " povedala som pokojne, no svoj pokoj som len šikovne predstierala. Nechcem Namjoona zaťažovať.

,, Nehraj to tu na mňa. Ja ťa veľmi dobre poznám. Bojíš sa tak, že si ani poriadne nespala. Vidím to na tebe. " poukázala nahnevane na moje obrovské a tmavé kruhy pod očami. Veľmi dobre som si uvedomovala, že ani makeup ich nezakryl. No nedalo sa nič robiť. Zagúľala som očami.

,, Dobre dobre máš pravdu. Nespala som. Ale Namjoonovi to hovoriť zatiaľ nebudem. Zbytočne by robil paniku, ak mi nikto nechce ublížiť. Ak sa o niečo tá osoba pokúsi, tak vtedy. " oznámila som jej rozhodne a tiež si nachystala na anglinu.

,, Vtedy už môže byť neskoro. Na to nezabúdaj. " bolo jediné, čo mi na to povedala, lebo akurát zazvonilo a do triedy vošla angličtinárka.

Viem, že by som sa asi mala zdôveriť Namjoonovi ale neviem. Bojím sa, že by mohol spraviť nejakú hlúposť. Alebo nebodaj prísť k úrazu. Aj keď.... Keď si spomeniem na volejbal, na telocvikára a na jeho reflex vtedy na chémii. Možno by mi predsa len vedel pomôcť.

Zas na druhú stranu keď mu to poviem nespustí ma z očí. Všade bude so mnou chodiť ako vodiaci pes. Som si istá. Bude ma chcieť chrániť, čo nie je zlá vec ale predsa len by to preháňal. Zbytočne. A to zas nechcem. Nie som malá, predsa. Musím si to ešte premyslieť a dať si dokopy pre a proti. Ale asi má Lauren pravdu. Ako inak.

******

Vzala som si zo skrinky úbor na telesnú a skrinku zavrela. Otočila som sa a chystala sa ísť do telocvične, no stála za mnou osoba, Nina. Tá zákeráčka, ktorá má niečo proti mne a ja netuším, čo. Vynorila sa mi myšlienka na Jacoba a jeho slová, že ide po Namjoonovi. Nie som si týmto jeho tvrdením istá.

Pozerali sme sa na seba akoby sme sa chceli pozabíjať. No jej pohľad bol určite stokrát strašidelnejlší. Netuším čím to bolo, no vzbudzovala vo mne dosť veľký rešpekt. No snažila som sa si udržať vážny a neutrálny výraz v tvári. Aj sa mi darilo.

,, Môžeš na chvíľu? " spýtala sa ma milo, až príliš milo. Prišlo mi to strašne divné. Otočila sa a kráčala smerom do prázdnej triedy. Váhavo som ju nasledovala. Čo môže ona odo mňa chcieť? Nie sme spolužiačky, ani nič. V živote sme sa nebavili. Ani na telesnej ani na chémii.

Vošli sme do triedy a ona zavrela dvere. Začínala som pociťovať trochu strach. No zatiaľ sa mi darilo ho skrývať. Teda podľa mňa sa mi to darilo.

,, Prejdem rovno k veci. Daj ruky preč od Namjoona. Ak nechceš prísť k úrazu. " vychrlila a ja som na ňu pozerala ako teľa na nové vráta. Aj ústa som mala otvorené. Tak toto som teda ozaj nečakala. Absolútne.

,, Prosím?! " spýtala som sa jej. Nie že by som ju nepočula ale dúfala som, že si robí srandu alebo tak. No jej výraz ani trochu nenapovedal, že by to bola sranda. Čo ma znepokojilo ešte viac.

,, Si hluchá?! Počula si ma. Nebudem to opakovať. " struhla tvrdo. Až ma zmrazilo v krížoch. Ona to myslí smrteľne vážne. Som zmätená.

,, A dôvod? " položila som jej celkom jasnú a v tejto situácii aj nebezpečnú otázku. Iba prižmúrila oči a neprestajne ma sledovala. Čo má za problém? Zrejme mal Jacob pravdu.