Heaven Or Hell? {SK}

Chapter 7.

Kráčala som už tmavou ulicou domov. V škole som ostala ešte nejakú chvíľu a stále si dokola prehrávala Namjoona a jeho meniace sa oči. Nedokázala som myslieť na nič iné. Ani do práce som dnes nešla. Vymyslela som si nevoľnosť. Viem, že klamať sa nesmie, no ani som veľmi neklamala. Len mi je zle iným spôsobom. Hodnú hodinu som sa prechádzala po meste a potom sa rozhodla ísť aj pešo domov. Trvalo mi to dosť dlho ale stihla som premýšľať. No nič mi nedávalo zmysel.

Už som sa aj ja začala pomaly považovať za blázna. Racionálne nebolo nič takéto možné a prijateľné. Kráčala som veľmi pomaly až som nohy za sebou ťahala. Občas som sa otočila, či niekto nejde za mnou, no nikto tam tentoraz nebol. Sama seba som sa pýtala, či je to dobre alebo nie. No odpoveď som nevedela.

Keď som prišla domov ani som sa nenachystala na zajtra išla som rovno do kúpeľne do sprchy. Z neznámeho dôvodu som bola strašne vyčerpaná. Napustila som si vaňu a snažila sa aspoň trochu oddychovať a dať sa dokopy.

Áno akonáhle som zavrela oči, že trochu pochillujem zjavil sa mi obraz Namjoona a jeho zelených očí. Rýchlo som ich zase otvorila a pretrela si tvár. Bože toto je ako za trest.

Po sprche som si dala takú ľahkú večeru. Nemala som absolútne na nič chuť, no musela som niečo zjesť, pretože od obeda bolo ďaleko a nič iné som nejedla. Dvihla som telefón a vytočila číslo Lauren.

,, Prosím ťa keď prídeš domov zavolaj mi. " poprosila ma keď sme sa lúčili na vrátnici.

,, No dobre. Nebodaj sa o mňa bojíš. " zasmiala som sa. Ešte včera mi neverila pokým ho nevidela na vlastné oči.

,, Of course, že sa o teba bojím. Nejaký psychopat ťa už tretíkrát sledoval až domov. To nie je sranda. Mala by si uvažovať o nejakom pláne ako ho zažalovať alebo tak. Ja sa v tom nevyznám ty ideš na právo tak niečo vymysli. " povedala mi a objala ma.

,, Neboj sa. My na niečo prídeme. " uistila som ju a objatie jej vrátila.

,, Určite mi zavolaj. A kľudne aj keď pôjdeš z roboty domov. " navrhla mi a vážne sa na mňa pozerala.

,, OK. Už choď lebo budeš meškať. " popohnala som ju, pretože jej šéf v kníhkupectve je dosť nepríjemný. Neraz sme riešili nejaký problém.

,, Dobre. Ahoj a buď opatrná. " pohrozila mi so vztýčeným ukazovákom. Ja som sa len pousmiala a prikývla na znak toho, že rozumiem.

Chvíľu mi to zvonilo, no po pár sekundách to zdvihla.

,, Okej, keď mi voláš to je dobré znamenie, že si v pohode prišla domov. " ozval sa na druhej strane hlas Lauren.

,, Áno som v pohode a už aj umytá a najedená. " oznámila som jej. Pripadala som si ako malé dieťa, ktoré je prvýkrát samé doma a jeho mamka je mimo domu.

,, Dobre. Síce som ti povedala, aby si mi zavolala hneď, keď prídeš domov, no neva. Si živá, to je podstatné. " povedala nakoniec. Ja som zatiaľ spratala riad z mojej skromnej večere.

,, Ozaj, čo doučovanie? " opýtala sa ma. Ja som v momente zamrzla v pohybe. Týmto mi pripomenula Namjoona, čo som zrovna nechcela. Už som ako tak prestala myslieť na to, čo sa stalo, no ona ma znova postavila pred túto záhadu.

,, V pohode. Namjoon mi vysvetlil ďalšie tri látky. " odpovedala som pravdivo. Naozaj mi ich vysvetlil, no čo som si z nich zobrala je otázne. Teraz ma napadlo, že sme sa ani nedohodli na ďalšom doučovaní. Budem si ho musieť v škole odchytiť a spýtať sa ho na to.

,, Super snáď si niečo pochopila. " povedala a letmo sa zasmiala. No to sme dve.

,, Počuj, nie som si tým istá, ale mám taký pocit, že viem kto je ten tajomný, čo mňa sleduje. " rozhodla som sa jej to povedať. Je to moja najlepšia kamarátka. Nemám nikoho iného, komu sa môžem zdôveriť. Keby to poviem mame tá ma odpíše, že si vymýšľam a mám bujnú fantáziu a keď si to nechám pre seba isto sa zbláznim a to nechcem. Počula som ako Lauren niečo spadlo a spravilo to riadny hluk.