Heaven Or Hell? {SK}

Chapter 12.

Musela som vyzerať akoby som videla ducha, no ja som v tomto momente aj taký pocit mala. Akoby som videla ducha. Neverím, že je to naozaj on. Jednoducho mi to nejde dokopy. Prečo? Začo? Načo? Proste...

Namjoon mal slúchadlá v ušiach, čiže asi preto ma nepočul keď som sa k nemu blížila odzadu. Jeho výraz bol riadne prekvapený. Mal pootvorené ústa a doširoka otvorené oči. Nehybne sme tam stáli a navzájom na seba hádzali prekvapené pohľady.

Došli mi slová. Nevedela som, čo sa ho mám opýtať ako prvé. No len hlavné bolo, že momentálne som netušila, či mám vôbec odvahu sa ho niečo opýtať. Práve teraz som nemala chuť vedieť nič. No moja zvedavosť bola väčšia.

,, Ty. " povedala som ako prvá do toho úplného ticha. Stále som nemohla uveriť tomu, že on ma celú tú dobu sledoval. Po celom tele mi naskočila husia koža. Namjoon na mňa stále iba pozeral. Ústa zatvoril a jeho pohľad sa zmenil na zahanbený z toho, že som ho odhalila.

,, Prečo? " opýtala som sa ho a prestávala som všetkému rozumieť. Veď sa poriadne nepoznáme. Súrne potrebujem vedieť dôvod toho, prečo ma sledoval napriek tomu, že sa nepoznáme. Nijako bližšie teda.

Neodpovedal mi. Bol úplne ticho a sklopil pohľad k zemi. To, že mi neodpovedá ma riadne nahnevalo. Neviem, čo to do mňa vošlo. Zrejme hnev a všetky emócie, ktoré sú spojené s jeho sledovaním mňa. Prišla som bližšie k nemu a udrela ho dlaňami do hrude. Spravil krok dozadu a pozrel sa na mňa. Jeho pohľad bol extrémne ospravedlňujúci.

,, Odpovedz mi. " povedala som už hlasnejšie. Bili sa vo mne emócie a ja som mala pocit, že za chvíľu sa zbláznim.

,, Prepáč. " bolo jediné, čo mi na to povedal. Prekvapením som otvorila ústa a neverila vlastným ušiam. To je celé? Nevyzeral, že by chcel ešte niečo povedať.

,, Nič viac? Vážne? Tsss toto je neuveriteľné. " neveriacky som spustila a naďalej ho prepaľovala nahnevaným pohľadom.

,, Nemal som v pláne ti nejako ublížiť. " obraňoval sa. Ja som si iba ironicky odfrkla. To vieš komu hovor.

,, Neveríš mi, však? " opýtal sa ma s vážnou tvárou. Fakt sa ma toto pýta? Nechápem. Fakt nechápem.

,, No nie, mala by som? " spýtala som sa ja jeho. Iba si povzdychol a nič mi na to nepovedal. Zas.

,, Ako dlho ma sleduješ? " položila som mu jednu z otázok, na ktorú ma jeho odpoveď veľmi zaujímala. Okamžite sa na mňa pozrel a jeho pohľad mi naznačoval, že odpoveď sa mi nebude páčiť.

,, Odkedy sme sa prvýkrát videli. " povedal po tichu a znova zapichol svoj pohľad do zeme. Vyvalila som na neho oči a skoro spadla z nôh.

,, Pane bože. Prečo?! Nechápem. Ničomu nechápem. " zakňučala som a prekryla si tvár rukami. Toto je zlý sen.

,, Rose?! Kde si? " začula som ustráchaný hlas Lauren. Podľa jeho intenzity nebola ďaleko od nás. Ja som svoj pohľad nespúšťala z Namjoona a stále na neho hľadela. Následne som počula zhíknutie. Periférne som videla, že Lauren je pri nás a keď zbadala Namjoona otvorila ústa a hneď si ich zakryla rukou.

,, Naozaj je to on. " zahlásila po chvíli do ticha, ktoré sa tu všade rozliehalo. Obe sme na neho neveriacky hľadeli. Lauren prišla ku mne a chytila ma za ruku. Začala ma ťahať smerom naspäť domov. Nebránila som sa. Pohla som sa z miesta a obišla Namjoona. Nechali sme ho tam stáť so smutným výrazom v tvári.

Spolu s Lauren sme prišli až ku mne domov. Po celý čas som nepovedala ani slovka. Nemala som náladu na rozhovor. Aj keď by bol s Lauren. V hĺbke svojej duše som si priala, aby to nebol on. Aby to bol niekto úplne neznámy. V mojej hlave sa odohrávali momenty, ktoré sme spolu zažili. Najskôr bol arogantný, no potom bol ku mne milý.