Heaven Or Hell? {SK}

Chapter 20.

,, Toto je dôvod, prečo je môj otec v base. " uviedla som na pravú mieru a pozerala sa na fotky mňa s modrinami, reznými ranami a podliatinami. Bol to hrozný pohľad. V mojom vnútri mi vždy pri pohľade na tieto fotky znovu krvácajú staré rany na mojej duši. Nenávidela som svoju minulosť. Teda tú zlú časť z nej. A tou je môj otec.

Namjoon sedel na sedačke a podrobne si prezeral každú jednu fotografiu. Ja som netrpezlivo čakala, čo mi povie, pretože už tu takto sedíme nejaký čas a on je stále ticho. Neviem, čo to znamená. Či sa len snaží to pobrať a vstrebať alebo ja neviem. Och bože. Začínam sa báť. Čo keď odíde a už sa mi vôbec neozve? Asi by som to vzala veľmi zle. Celkom som sa na neho naviazala a mám ho rada. Predsa len cítim sa pri ňom inak ako doteraz pri mojich bývalých. Znova je tu ticho. Ubíja ma to.

,, Pane bože. " šepol. Konečne sa na mňa pozrel. Jeho pohľad bol plný ľútosti.

,, Ako ti mohol niečo také spraviť? " povedal potichu a položil svoju ruku na moje líce. Snažila som sa udržať moje slzy a neplakať. Všetky spomienky sa mi vracali. Preto ten šanón neotváram. Príliš to bolí. Hlavne keď tam nie sú len moje fotky ako som dokaličená ale aj mojej mamy a sestry. To je to, čo ma na tom celom bolí najviac. Ani nie tak moje zranenia a zlé spomienky na otca ale to, že moja mama a sestra trpeli so mnou.

Ja som mu na odpoveď iba mykla plecami. Bola som ticho. Nedokázala som hovoriť. V tejto chvíli to bolo pre mňa veľmi ťažké. Keby som niečo povedala stopro by som sa rozplakala. A to nechcem. Musím byť silná.

,, Mám ich kvôli súdu, ktorý vtedy bol. Musela som mať všetky lekárske správy a fotky dvojmo. Ani neviem, prečo som to celé nevyhodila preč. " odhodlala som sa a povedala som potichu. Predsa len je to aj keď zlá skúsenosť ale je to moja minulosť a nejakým spôsobom nechcem zabudnúť na to, čo sa stalo. Len si prajem, aby to bolelo menej.

Namjoon znovu presunul svoj pohľad na tie otrasné fotky, no stále mi hladkal líce. Pozerala som sa na neho a čakala, čo spraví. Vyzeral, že rozmýšľa prečo by mi to niekto robil. Bohužiaľ odpoveď neviem ani ja. Vie ju len ten človek, ktorý si nezaslúži, aby som ho oslovovala otec.

,, Poď sem. " povedal a prisunul si ma k sebe. Oboma rukami ma objal okolo môjho tela a ja som si uložila hlavu na jeho pevnej hrudi. Mala som pocit bezpečia a istoty v jeho náručí. Ešte keď ma objímal tak pevne ako teraz. Akoby ma chcel uchrániť pred nebezpečenstvom a všetkým zlým. Na chvíľu som zavrela oči a snažila sa zahnať tie zlé spomienky. Je to preč a už sa to nikdy nezopakuje.

,, Moja Rose. " rozprával a popritom ma hladkal po chrbte a aj hlave. Ja som si ho silno tisla k sebe a zvierala v rukách jeho mikinu. Hodnú chvíľu sme takto sedeli a objímali sa. Nebola som proti. Bola som šťastná, že takto zareagoval. Bála som sa, čo mi na to povie. No som rada, že to vie. Že som sa odhodlala mu to povedať. Cítim, že je to správne. Že si zaslúži vedieť o mne viac ako moje obľúbené jedlo a aké mám plány do budúcnosti. Síce spolu chodíme len dva dni ale poznáme sa už skoro dva mesiace.

,, Neboj sa ja ťa ochránim. Už ti nikto neublíži. " ubezpečil ma a naďalej ma hladkal po chrbte. Jeho slová boli ako liek na moje boľavé rany na duši. Upokojovali ma. Vzhliadla som k jeho tvári a zapozerala sa do týchto tmavých až temných očí. V ktorých sa po každé strácam.

,, Sľubuješ? " opýtala som sa ho vážne a čakala na jeho odpoveď. Pousmial sa a tvárou sa priblížil bližšie k tej mojej. Naše pery sa spojili a mne vtedy všetky obavy vyfučali z hlavy. Bola som si istá, že ma ochráni ako povedal. Že tu bude pre mňa a ja tu budem pre neho. Bozkávali sme sa niekoľko minút, no kľudne by som sa aj dlhšie, lenže mi dochádzal dych. Naše pery sa rozdelili a Namjoon mi dal pusu na čelo. Jeho pery boli na rozdiel od zvyšku jeho tela teplé až vrelé. Fascinovalo ma to. Pokožka na mojom čele sa po dotyku s jeho perami úplne rozpálila.