Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

prologue.

Na typické počasie v Sydney to bol až priveľmi upršaný deň. Na okne sa kĺzalo niekoľko veľkých, ťažkých kvapiek vody hrajúcich sa na naháňačku. Jedna chytila druhú a splynula s ňou v jedno. Nieje práve toto to o čo ide vo všetkých vzťahoch? Byť rozliční, no i tak sa odovzdať tomu druhému bez problémov? Tak ako i kvapky. I keď sú každá rozličná, dokážu sa spojiť a byť silnejšie spolu. Prečo to my ľudia nevieme? Vyhýbame sa láske a porozumeniu? Pri zmienke kontaktu s ľuďmi nám na koži naskočia zimomriavky. No nie tie od slasti. Práveže naopak. Rada vám pošepkám odpoveď na predchádzajúce otázky. Boja sa bolesti. Nemôžu prijať niečo, čo ich potom zas raz zlomí. Nedokážu to viac vstrebať, preto teraz vidíme na ulici toľko samotných ľudí. Síce každý z nich patrí do svojej malej skupinky priateľov, vo vnútri je sám. Samota vypĺňa celý hrudný kôš. To prázdno tlačí, ťaží a chce sa dostať von z tela. Mám preňho zlú správu - je tam uväznené, pokiaľ človek nenájde svoju kvapku života. A verte či neverte, niekedy to je strmá a ťažká cesta hore kopcom. Pri pohľade na ňu vždy radšej mávneme rukou s poznámkou, že si radšej kúpime psa alebo mačky, lebo tí nám srdce nezlomia. Budú pri nás, až kým jeden z dvojice nepustí dušu na slobodu.

„Prepáčte, môžem si objednať?" usmial sa na mňa spoza pultu chalan asi v mojom veku. Krátke, kučeravé hnedé vlasy sedeli perfektne na jeho hlave. Úsmev ukazujúci hlboké jamky v lícach a veselé oči čakajúce na odpoveď. Vyzeral sebavedomo a bezstarostne, až príliš na to, aby to bola pravda.

„Samozrejme," jemne som podvihla kútiky úst a vzala do rúk bloček s objednávkami. Nechcela som byť jedna z tých namosúrených, neochotných hostesiek, ktoré každého viac odpudzujú ako priťahujú. Veď, keď sa usmejem nevypŕchnu všetky moje zatienené myšlienky von z mojich úst. Je to iba priateľské, milé gesto. Teda, aspoň som v to dúfala.

„Dve kávy, jedna horúca čokoláda a tvoje telefónne číslo. So sebou, poprosím." s úškrnom sa podoprel o pult, a tým preniesol váhu dopredu. „Budem čakať tu." nechala som cez pery prejsť tichý chichot, keď som sa zvrtla na päte aj s objednávkou v rukách a tichým: „hneď som späť."

-

Deň ubiehal pomalšie ako pomaly. Okrem toho zlatého chalana s jamkami sem prichádzali iba namosúrení podnikateľia s mobilmi v rukách, stále niečo hulákajúc osobe na druhej strane hovoru. Bez akejkoľvek vychovanosti si vyžiadali kávu či koláč a namyslene si odpochodovali na miesto. Toto nieje to o čom som snívala, keď som bola malá. Chcela som byť princezná, to je jasné, ale akonáhle som sa zobudila do sveta reality, snažila som sa pomáhať ľuďom a zvieratám v núdzi. Preto som sa stala zakladateľkou niekoľkých centier dotovaných britským kráľovstvom, no prenechala som ich vyššie postaveným ľuďom. A teraz pracujem tu. Na rohu tej najfrekventovanejšej ulice v Sydney v malej kaviarničke. Nesťažujem sa často. Omnoho radšej sa budem pozerať na pokrkvané tváre obchodníkov a šťuchať do Lewisa, nech si pohne s jedlom, akoby som dni mala tráviť doma alebo v kancelárii.

„Hej Šípková Ruženka, máš tu zákazníka." vošiel do miestnosti Luke s handrou prehodenou cez plece a širokým úškrnom cez celú tvár.

„Nemohol si ho obslúžiť, keď si tam už bol?" povytiahla som otrávene obočie, kým som si okolo pása viazala zásteru s logom kaviarne.

„Veru, že mohol, no vyslovene si žiadal teba."

„Ako vedel moje meno?" zamračila som sa. Nikomu som sa predsa v krátkej minulosti nepredstavovala.

„Nevedel."

„Tak-"

„Utekaj, lebo nám tam vystojí dieru." prešiel popri mne, nezabudol ma ťapnúť po zadku a s veselým vypiskovaním si odkráčal pre jednu z jeho objednávok. S povzdychom som rozrazila lietajúce dvere, plne pripravená na ďalšie stretnutie s uhúkaným pánkom v saku, keď sa predo mnou zjavila priateľská tvár.

„Eh, áno?" zdvihla som k nemu zrak kompletne, a ako na povel som do rúk znovu vzala notes.

„Prišiel som na reklamáciu." povedal s vážnou tvárou.

„Bol si tu asi tak pred troma hodinami a až teraz si sa prišiel sťažovať, že som ti dala inú objednávku?" zasmiala som sa krátko.

„Nie, nie, nie. Niečo mi v tej objednávke chýbalo." sadol si na čiernu barovú stoličku nespúšťajúc zo mňa zrak.

 „A čo také? Presne si pamätám, že som ti tam dávala dve kávy a-"
„Zabudla si na to číslo." prerušil ma v okamihu. Na jeho tvári sa znovu usadil sebavedomý úškrn, „vieš, že by zákazníci mali dostať všetko tak, ako si prajú?"
„To pravidlo sa nevzťahuje na súkromné telefónne čísla čašníkov." podoprela som sa o lakte, aby som bola bližšie jeho tvári, „takže, čo to bude, mladý pán?"  

________________________________________________

HEY FELLAZ,
menšie vysvetlenie: našla som toto tu v mojom starom notebooku, a keď som si prečítala ten kúsok, čo som mala napísaný, vravím si -prečo to nezavesiť na net? Viete, teraz mi moc nejde od ruky písanie Lunaticu - od začiatku mi to nešlo, pretože som ešte stále nedospela k bodu, čo tým "dielom" chcem dokázať. takže, aby som trošku vyplnila čas medzi prestávkami od Lunaticu zariadila som si toto. Ešte príde aj Lucas, neviem kedy, ale verím tomu, že príde. 
hádam to teda nejak utrasiem a ustojím dve rozpísané poviedky. lava you. xx