Disident ~ Minsung

10. Asi som sa zamiloval

Jisugov pohľad

Zobudil som sa o siedmej ráno. Najprv
som nechápal kde som no potom som si spomenul ale stále je tu jeden problém. Ak ja spím vo Felixovej izbe tak kde spal Felix?

Pomaly som sa postavil z postele Minho mal pravdu už to skoro nebolí je strašne pekný to MUSÍM uznať.

Vošiel som do obývačky gauč bol rozložený takže záhada kde spal Felix je vyriešená. Počul som nejaký hluk z kuchyne.

Pri linke čupel Minho a zbieral rozbitý tanier. Čupol som si k nemu a pomohol mu to pozbierať. Pozrel na mňa a usmial sa. Zrazu som cítil niečo smradľavé. Minho asi tiež pretože nahodil zhrozený výraz vyskočil na nohy pozrel sa na plyn a vykríkol.

„Kurňa!"Minho.
„Môžem sa ťa spýtať o čo si sa pokúšal."Ja. Začal som sa škeriť.
„No mali to byť vajíčka so slaninou ale akosi to nevyšlo."Minho.
„Vieš čo nechcem ti rozkazovať ale mohol by si upratať gauč a ja spravím omeletu. Môže byť?"Ja.
„Rozkaz kapitán."Minho.

Pri príprave omelety som si začal potichu rapovať jednu pieseň od Disident. Vo chvíli keď som začal spievať vokály nieto za mnou do toho začal spievať takže vznikol strašne pekný dvojhlas.

„Si talent. Rappuješ skoro rovnako dobre ako Spearb."Minho.
„Ďakujem ale nemyslím si."Ja.
„Si moc skromný skús zaspievať nejakú pesníčku."Minho.
Vypol som šporák panvicu s omeletou som posunul nabok. Nemalo zmysel namietať to ja som tu ten s celým bruchom posiatym modrinami.

(Toto mu zaspieval a zarappoval)

„A ty mi tu ideš tvrdiť že nevieš spievať. Odteraz máš zákaz povedať čokoľvek v zmysle že nevieš spievať a pýtam si prídavok."Minho.
„To už radšej nie. Už teraz čakám kedy ti začnú búchať susedia na dvere s tým aký hluk robíš o siedmej ráno.”Ja.
„Tie babizne nezobudí nič takže toho by som sa nebál.”Minho.

Nabral som nám jedlo šli sme si sadnúť na gauč. Ako som si sadol moje brucho sa ozvalo. Sikol som a skrivil som tvár do bolestnej grimasi.

„Hej pomaly! Ináč mám na teba jednu prosbu. Prosím nikomu nehovor, že si tu bol. Spomeň si na to, že keby nebolo Lixa mohol ťa tam nájsť niekto kto by nespravil to čo Lix. Ja si myslím, že si fakt milý človek a nemyslím si, že by si nám chcel uškodiť."Minho.
„Sľubujem, že nikomu nič nepoviem ale ty sa opováž čo i len ceknúť niekomu, že som tu bol. Nebudeme si navzájom robiť problémy. Ďakujem za všetko čo ste pre mňa spravili.”Ja.
„Tak v tom prípade sme dohodnutý. Dojedz a pôjdem s tebou.”Minho.
„Nemusíš ma odprevadiť zvládnem to."Ja.
„Idem s tebou aj tak."Minho.

Začali sme jesť. Bolo to perfektné aspoň omeletu viem uvariť.

"Minho ja som dneska mal byť v škole. Nemám ospravedlnenku a mohol by som sa spýtať asi nevieš kde by som mohol nájsť svoj ruksak?"Ja.
"Neboj sa Félix chodí do rovnakého ročníka ako ty tak bol za tvojou triedou a povedal jej, že ti prišlo zle keď si bol u nás tak si zostal doma. Ohľadne tašky hneď ti ju donesiem."Minho.
„Ďakujem ale už budem musieť ísť."Ja.
„Samozrejme poď ideme."Minho.
„Nemusíš ísť so mnou už som vážne v  pohode."Ja.
„Jisung pôjdem s tebou a basta nepresvedčíš ma tak to ani neskúšaj."Minho.

Minho sa postavil šiel mi po tašku a ja som sa medzitým šiel obuť. Prišiel do chodby obul sa vyšli sme z bytu von.

Chvíľu bolo ticho no to by som nebol ja aby som nechal ticho. Začal som byť otravný a stále som sa ho pýtal niečo a na moje prekvapenie sa pridal a aj on začal mňa spovedať. Riešili e každého okoloidúceho. Riešili sme či je zadaný, či má domáce zviera, či niekedy drogoval a tak ďalej.

O dvadsať minút neskôr

Ešte pätnásť minút cesty. Začína ma bolieť brucho. Snažím sa ísť rovnako rýchlo ako Minho ale nejde mi to. Dúfam, že si toho nevšimne Minho nechcem aby mi pomáhal ešte viacej veď aj tašku mi nesie on. No asi som dúfal málo.

„Je ti niečo Ji?"Minho.
„Ako si ma nazval?" Ja.
„Prepáč nebudem ťa tak volať ak nechceš len je to strašne zlaté a hodí sa k tebe."Minho.
„Môžeš ma tak volať len si ma prekvapil."Ja.
„Odbočil si od témy. Bolí ťa to brucho?"Minho.
"„Nie všetko je v pohode."Ja.

Chcel som ísť ďalej no Minho si predo mňa čupol. A ja som nechápal čo odo mňa chce.

„Vidím, že nie je všetko v poriadku takže buď ticho a poriadne sa drž."Minho.
"Len trochu ma bolí to brucho. Nemusíš ma niesť som ok."
„Vidím že ťa to bolí takže ťa odnesiem."Minho.
„Minho ja na teba liezť nebudem na to zabudni.."Ja.
„Minjo ale budeš. Ak nie tak tu budeme stáť dokým ťa tu tvoji rodičia nenájdu. Podľa mňa už sedia na polícii s tým, že si nezvestný.”Minho.

Nič som už nehovoril nemalo by to zmysel. Počas celej cesty som ho navigoval kadiaľ má ísť. Pred naším domom bola zvláštna atmosféra. Chvíľu vo vyzeralo, že ma objíme ale nakoniec ma len otcovsky buchol po pleci a  povedal: „Dúfam že sa spolu budeme vídať častejšie a ak ťa zase zbijú tu máš moje číslo zavolaj mi, ja si to s nimi vybavým tak ahoj."Minho
Rozlúčil sa so mnou podal mi moju tašku a odišiel. To číslo som si dal do vrecka mikiny a šiel som do vnútra.

Nepovedali sme si náhodou, že na seba zabudneme. Ja sa nesťažujem len som z toho Happy.

Vo svojej izbe som si sadol na posteľ vzal som si mobil a napísal som si nový kontakt: Minho💜

Je to zvláštne poznám ho ani nie deň a už ho beriem ako osobu bez ktorej nemá zmysel žiť. Bol na mňa strašne milý a to ma skoro nepoznal. Navyše môj strýko je minister ďalší dôvod prečo nerozumiem, že mi uverili ale jednu vec viem určite strašne mi chýba a to som ho videl pred piatimi minútami.

Asi viem čo sa mi deje. Mám ale strach. V našej zemi to není povolené aj keď čo tu je povolené.

Ja som sa asi zamiloval.

Toto je najdlhšia kapitola akú som kedy napísala a dlhšiu už odo mňa ani načakajte.

Dobrú noc.🤠