Cestovateľ ✓

22. kapitola

EMMA

Na druhý deň sme mali dohodnutú stretávku na zvyčajnom mieste o štvrtej. Znova som tam sedela a čakala ako prvá, tak, ako vo väčšine prípadov. No mohla som si za to čakanie sama, vždy som vyrazila o niečo skôr... Čakanie som napokon mala rada. Akoby som aj nemohla, keď sa odohrávalo na takom peknom mieste a keď som čakala s vedomím, že príde Carter.

V poslednej dobe som mala celkom šťastie na západy slnka, počasie bolo jasné a stretávali sme sa naschvál o takom čase, aby sme si mohli vychutnávať umenie oblohy. Môj pohľad sa tentokrát vpíjal do sýto hnedých polí, ktorým slnečné lúče dodávali akési zlatisté čaro. Napĺňali ma pocitom hrejivého tepla a vonkoncom mi pripomínali Carterove tmavé oči, keď ich zasiahne to posledné svetlo západu. Ak jeho oči za normálnych okolností vyžarovali tajomno a vzbudzovali otázky, v týchto momentoch horeli vrúcnym teplom.

Napokon, prečo ľudia nikdy neobdivovali obyčajnú pôdu? Často sa romantizovala čistá modrá obloha, zelená tráva a farebné kvety. Vlastne aj západy a východy slnka, z čoho som bola vinná aj ja. Nechápte ma zle, všetko to bolo krásne, no vždy som pociťovala radosť, keď som našla na svete ľuďmi prehliadanú maličkosť, v ktorej som nachádzala krásu.

Ľudia často nadávali na hmlu, no nebolo na nej niečo fascinujúce? Koľko tajomstiev skrývala, čo maskovala... Boli to predsa prízemné oblaky.

Ľudia sa často skrývali pod dáždnikom pred dažďom, no nebolo aj na ňom čosi úchvatné? Občas, keď sa nikto nedíval, som v jednom z týchto upršaných dní sklopila dáždnik a chvíľu sa vyžívala v tom čarovnom momente. Na pokožke ma vtedy hladila voda, ktorá sa ešte nedávno vznášala v oblakoch, nosom som vdychovala tú špecifickú vôňu a ušiam lahodili zvuky dopadajúcich kvapiek na zem. V tejto chvíli som zvykla mať zatvorené oči, pretože dážď bol pre mňa vždy zážitkom určeným skôr sluchu, hmatu a čuchu ako zraku. Keby som bola slepá, daždivé dni by boli moje obľúbené.

Ľudia sa často potkýnali o kamene a nadávali na ne, no nebolo aj na nich čosi obdivuhodné? Keď som sa o nejaký potkla, namiesto nadávania som rozmýšľala nad tým, aké boli kamene staré. Sotvakedy sa v ich existencii niečo menilo, prežívali stáročia na tom istom mieste - občas boli vyplavené vodou, občas ich prehnalo tornádo a občas ich niekto chytil do ruky a sám ich preniesol, no predsa zväčša zotrvávali na tom istom mieste, kým nezasiahla vonkajšia sila. Kameň preto pre mňa predstavoval akúsi stálosť a trvácnosť.

Možno by tieto myšlienky prišli niekomu divné alebo smiešne. No nie každý má srdce otvorené aj kráse obyčajného. Naše oči bažia práve po tom jedinečnom a zabúdame nachádzať krásu v každodenných predmetoch, ktoré sú zahalené rúškom všednosti. Nie nadarmo raz Hans Christian Andersen povedal: "Celý svet je plný zázrakov, na ktoré sme si však tak zvykli, že ich nazývame všednými vecami."

"Hádam, že sa ti znova hlavou ženú nejaké úvahy," prebudil ma Carterov hlas. Konečne som sa ho dočkala, zdalo sa mi, že meškal, no nechcela som to komentovať.

"Tak trochu," usmiala som sa jemne pri pohľade do očí, na ktoré som ešte pred pár minútami spomínala.

"Musím povedať, že aj ja som začal akosi viac filozofovať," zasmial sa trochu šibalsky a dodal: "Mám podozrenie, že to bude tvojou zásluhou, nejak sa to na mňa prenáša."

"Nevrav, a nad čím si premýšľal?" zaujímala som sa. Čokoľvek, čo mi mohlo priblížiť zmýšľanie človeka s tak priateľským úsmevom a tajomným pohľadom zároveň, som nemohla prepásť.

"Zväčša najmä nad časom, keďže sa ma to vo veľkom týka. Ale aj nad všelijakými inými vecami," dodal.

"No tak to by ma zaujímalo," zatvárila som sa uchvátene a posúrila ho, nech mi priblíži jeho úvahy o čase.