Cestovateľ ✓

8. kapitola

EMMA

Prebehol celý týždeň bez toho, aby som Cartera videla. Nevedela som, či ma stále sleduje, či niekde bojuje so zločincami alebo sa vrátil odkiaľ prišiel... Dokonca som sa bála toho, že bude mať nejaké problémy, lebo som vedela o cestovaní časom. Čo ak jeho nadriadení zistili, že sa prezradil a chystajú sa ho nejak potrestať? Čo ak ho zatknú a uväznia, a vlastne... ktovie, ako trestajú ľudí v budúcnosti? Mohli by mu vymazať pamäť až do takej miery, že by nevedel, kým je?

Znova som si prehrávala ten večer, kedy som nahlas vyslovila svoje podozrenia a myšlienky. Pri tejto spomienke som mala zmiešané pocity. Vtedy, keď som to povedala, som sa cítila dobre, cítila som sa, akoby som prišla na niečo dôležité a akoby to malo byť vyslovené nahlas. Takisto som bola zvedavá na jeho reakciu, a predsa som to vyslovila potichu a neisto.

No s odstupom času ma to začalo trápiť. Neustále som si prehrávala v mysli jeho reakciu, dokola a dokola, a mala som výčitky svedomia. Vedela som niečo, čo som nesmela a možno mu hrozili problémy. Bol pondelok, týždeň po našom rozhovore v čerešňovej aleji a ja som ho odvtedy nevidela. Mala som z toho nekalý pocit.

"Emmááá, bože môj, dievča, preber sa," prevracala Abby očami a mávala predo mnou rukami.

"Prepáč, niečo si hovorila?" prebrala som sa a zistila som, že som sa ešte obeda ani nedotkla. Sedeli sme v školskej jedálni pri okne a ja som očami behala po ulici za školským dvorom, hľadajúc jednu vysokú tmavú postavu. Nebola tam, neviem, čo som si nahovárala.

"Len to, že už ma celkom irituje ten tvoj neprítomný pohľad," povzdychla si Abby a zahľadela sa mi do očí v snahe upútať moju pozornosť. Ja som len mimovoľne pichla vidličkou do ryžového nákypu a neopúšťal ma zamyslený výraz. Tak, ako po celý predošlý týždeň.

"Em, chováš sa trochu inak," začala Abby opatrne hľadiac mi do očí. Bolo zvláštne vidieť moju pojašenú kamarátku takú vážnu.

"Čo tým myslíš?" zdvihla som obočie.

"Viem, že sa rada ponáraš do svojich myšlienok a filozofuješ nad svetom, ale mám pocit, že tie tvoje zamyslené pohľady sú v poslednej dobe o niečom celkom inom," vysvetlila opatrne Abby a chytila ma cez stôl za dlaň. "Deje sa niečo?"

"Nie... Nič, len..." začala som zahovárať a hľadala som vhodnú výhovorku. "Len rozmýšľam, ako vydržím byť sama doma tri týždne, je to občas celkom nudné, vieš," mykla som plecami.

"Myslela som si, že si si na to už dávno zvykla," zamračila sa Abby.

"Veď hej, áno... Ja len, že nebývajú to až tri týždne," pokračovala som.

"Na to máš mňa. Môžeš k nám prísť kedykoľvek prespať a ja k tebe, ak chceš, a ja sa o zábavu postarám, ver mi," vyhlásila Abby a ja som nepochybovala o jej slovách. Len som sa zasmiala a pokrútila nad ňou hlavou, pokračujúc novým rozhovorom, ktorý som začala, aby sme sa k tomu nevracali.

Celý ten týždeň sme s Abby pracovali na projekte z fyziky, čo ma neskutočne unavovalo. Ešte že je s Abby taká sranda, inak by fyzika zo mňa vyšťavila všetku životnú energiu. A práve dnes poobede sme mali projekt na hodine odprezentovať. A tak sme dojedli a presunuli sa pred triedu čakajúc na príchod učiteľky s kľúčmi. Mala som mierny stres, predsa len som bola introvertka a nerada som vystupovala pred ľuďmi. Abby vyzerala celkom pokojne, jej na tom, že bude rozprávať pred celou triedou až tak nezáležalo. Dokonca si z tašky vytiahla akési okuliare.

"Odkedy nosíš okuliare?" spýtala som sa počudovane. Abby ich nikdy nenosila, mala perfektný zrak.

"Ále..." mávla rukou. "To mám, aby som vyzerala profesionálne. Vieš, keď prezentuješ, ide hlavne o dojem," žmurkla na mňa a tvárila sa, že si leští sklíčka. Na tvár sa mi dral úsmev.