Cestovateľ ✓

2. kapitola

EMMA

Zvuk zvončeka mi po dlhej hodine fyziky dodal nádej do života, čo sa ešte umocnilo, keď učiteľka konečne zmizla z dohľadu. Umučený Abbin výraz som ani nekomentovala, mňa by skôr vyviedlo z rovnováhy, keby ho na tvári nemala, to by bolo vážne. Aj v tomto sme si rozumeli.

"Už máš akési dlhé vlasy, keď si ich budeš chcieť skrátiť, stačí povedať," žmurkla na mňa Abby držiac v ruke prameň mojich vlasov. "Vieš, keby ti zavadzali v čiapke alebo tak."

"Dobre vieš, že čiapky nenosím," prevrátila som očami. "A navyše sa obávam, že by som sa zase začala podozrivo páčiť dievčatám," zamyslela som sa pri spomienkach na škôlku.

"Hm... Myslím, že by z teba bol pekný chlapec," naoko sa zamyslela a ja som ju šťuchla do rebra a prevrátila očami.

"Ďakujem... asi."

Keď ma do tváre udrel októbrový mráz... vlastne väčšina ľudí by to nazvala miernym chládkom, no ja sa budem pridržiavať svojej vlastnej terminológie. Každopádne, po ceste domov, keď ma mráz štípal na lícach, sa mi začala Abby chváliť tým, ako majstrovsky dokončila búdu pre Monsiňora. Nechcelo sa mi tomu veriť, ešte včera vyzerala, že nevie ani len čítať návod, nieto ešte stavať búdu, no po tom, čo mi ukázala v mobile fotku jej výtvoru, vyprskla som do smiechu. Abby vedela, že ma to pobaví, no tvárila sa chvíľu urazene, vraj by som lepšiu nepostavila. Dunčo, a.k.a. Monsiňor, znova utrpel na Abbiných výtvoroch. Abby početné diery v búde okomentovala tak, že sú tam preto, aby sa Monsiňor nezadusil, zabezpečovali vetranie. Otvor do búdy sa mi zdal naopak primalý, ale vraj to mala byť motivácia pre Monsiňora, aby trochu schudol. Inak sa do jej luxusnej búdy nedostane a zostane bezdomovcom.

"A čo tá strecha?" smiala som sa.

"Čo s ňou?"

"Veď nie je poriadne spojená, keď bude pršať, tvoj pes bude mať parádnu sprchu."

"No a? Nechcem mať z Monsiho padavku, trocha dažďa mu neuškodí."

Smiala som sa, hoci som pociťovala menšiu ľútosť k starému psovi a osudu, ktorý ho postihol. Nechápte ma zle, Abby mala svojho psa naozaj rada a on ju tiež, len jej nápady boli občas trochu pritiahnuté za vlasy.

Po chvíli kráčania zo školy sme sa ocitli pred Abbiným domom, keď mi znova predstavila jeden z jej nápadov.

"Neskúsime tentokrát postaviť akvárium?"

"A to sa dá?"

"My na to dôjdeme," žmurkla na mňa sebavedomo.

"Ale nie, Abby, už pôjdem domov, rodičia dnes odchádzajú, chcem ich ešte zastihnúť," povedala som skôr, ako by mohla vymyslieť niečo šialené.

"Kam idú tentokrát?" spýtala sa zvedavo stojac v bránke k ich domu.

"Organizujú zájazd k zámkom na rieke Loire," mykla som plecami predstavujúc si tú nádheru.

"Hm... Ktovie, aké to je postaviť taký zámok," dumala chvíľu. Naučila som sa nebrať ju vážne, inak by som verila, že zvažuje kariéru architektky. Vymenili sme si ešte zopár slov, rozlúčili sme sa a zamierila som domov. Užívala som si pochmúrnu atmosféru počasia pred búrkou. Musela som zdolať ešte zopár ulíc, kým sa mi pred očami vynárala známa breza pred naším domom.

"Tak som vás predsa len stihla pred odchodom," povedala som trochu zadýchane, lebo som sa dosť ponáhľala. Moji rodičia akurát stáli v predsieni a obúvali sa, podopierajúc sa o kufre.

"Ako bolo v škole?" spýtal sa oco. Mykla som plecami a v krátkosti som odpovedala. Vymenili sme si ešte zopár slov, vyobjímali sa a potom už po nich zostali len zavreté dvere a ja som sa znova ocitla sama doma.