Cestovateľ ✓

16. kapitola

EMMA

Po víkende prišiel pondelok a s ním aj školské povinnosti. Znova sme si s Abby cez celú triedu vymieňali otrávené pohľady na tých menej zaujímavých hodinách a prekecali sme celú obednú prestávku, dokonca sme trochu meškali na nasledujúcu hodinu. Nikdy som nebola vyslovene flákačka, no v poslednej dobe som sa absolútne nevedela sústrediť na školu, s tým všetkým, čo sa dialo.

"Emma, už mi ale naozaj musíš povedať, o čo ide. Nechala som ťa chvíľu na pokoji, ale myslím, že je na čase riešiť tvoje zvláštne zádumčivé nálady," pošepla mi Abby cez prestávku celkom vážne tak, aby ju nikto okrem mňa nepočul. "Je moja teória o tom, že ide o chlapca, správna?" zdvihla obočie s menším šibalským úsmevom.

Jej podozrenie som seriózne zvažovala a akokoľvek som si to nechcela pripustiť, pri jej otázke sa mi v mysli vynorila predstava istých tmavých očí a sviežeho úsmevu... Rozhodla som sa napokon, že jej prikývnem, hoci som nevedela prečo. Nechcela som, aby sa ma viac vypytovala, a tak som pristúpila k tomu, že budem predstierať, že sa mi niekto páči. Možno som si túto variantu vybrala aj preto, lebo niekde hlboko v mojom podvedomí som tušila, že nebudem ďaleko od pravdy.

"Možno," potmehúdsky som sa usmiala.

"Čo?!" vypískla Abby, dobre že nevyletela zo svojho miesta na stoličke. "Ja som mala naozaj pravdu? Bože môj, Emma! Okamžite mi povedz všetko!" šalela.

"Ehm," odkašľala som si, aby som si získala čas. Na túto situáciu som nebola pripravená. "Je to taký chalan, ktorého občas vídam," povedala som ticho, akoby som ani nechcela, aby ma niekto počul.

"Čo je zač? Odkiaľ je? Koľko má rokov? Ako vyzerá? Rozprávali ste sa už? Kde ho vídaš? Kedy ho stretnem? Emma, nesmieš vynechať ani jednu otázku, ktorú som ti položila," naliehala Abby a ja som spoznávala celkom novú stránku jej bláznivosti. Nervózne som sa zasmiala pod náporom všetkých týchto otázok a rozmýšľala som, ako odpovedať.

Najhoršie na tom bolo, že nech som sa snažila to poprieť akokoľvek som chcela, stále sa mi do povedomia vynárala istá známa tvár. No nemohla som jej ju nahlas opísať, ona vlastne ešte ani neexistovala...

"Neviem, ja ho vlastne len tak občas zazriem na ulici, netuším, kto to je... Ehm, nepamätám si veľmi, ako vyzerá," snažila som sa z toho trochu vykrútiť.

"Ani mi nehovor, že nevieš, ako vyzerá chlapec, čo sa ti páči," pozrela sa na mňa ako na blbú, ale musím uznať, že mala pravdu.

"Fajn," preglgla som naprázdno. "Je vysoký, nosí čierny kabát a... má pekný úsmev," trepla som narýchlo a snažila som sa ignorovať fakt, že sa mi to až príliš nápadne na niekoho podobalo.

"Veď takých je milión! Musíš byť podrobnejšia," pokračovala Abby a ja som sa začala cítiť ako na výsluchu.

"To by na dnes stačilo, budeme meškať na hodinu," vykrútila som sa z toho, keď ma zachránil školský zvonček a Abby vystrúhala sklamanú grimasu a povzdychla si. No viac ma nevypočúvala, hoci som vedela, že to čoskoro znova príde.

_ _ _

"Ahojte," pozdravila som Cartera a Axona, keď som pomaly kráčala k lavičke v čerešňovej aleji, na ktorej sedeli a všimla som si, že medzi sebou nechali patrične veľkú medzeru.

"Ahoj," usmial sa Axon hollywoodskym úsmevom, očividne dobre naladený, a Carter mi len nepatrne kývol hlavou, takmer sa na mňa ani nepozrel. Trošku ma to zamrzelo, ale neriešila som to, pravdepodbne mal nervy kvôli Axonovi, ktorý mu veľmi nesadol. Nechápala som prečo, bol to veľmi prívetivý chalan.