Cestovateľ ✓

15. kapitola

EMMA

Zobudila som sa do čerstvého rána a čoskoro na to som zistila, že Carter už dávno vypadol z domu aj so svojím psom. Na moje počudovanie sám upratal roztiahnutý gauč a plachty aj periny ležali poskladané na stole v obývačke. Vedľa nich som si všimla malý papierik a keď som ho zodvihla, prečítala som: Dnes o štvrtej v čerešňovej aleji.

Pre istotu som skontrolovala, či je zamknuté. Bolo. Znova sa nejak musel dostať von bez kľúča, lebo ten môj ležal na botníku. Vtom mi zazvonil telefón.

"Musíš čo najskôr prísť ku mne na skúšku," ozval sa Abbin hlas v telefóne bez toho, aby ma pozdravila.

"Akú skúšku?" netušila som, o čom točí.

"Predsa tie šaty, čo ti šijem," povedala, akoby to bolo samozrejmé. A tak sme sa dohodli, že hneď, ako sa naraňajkujem, prídem za ňou.

_ _ _

"Daj si dole aspoň sveter, veď ako ti ich mám primeriavať?" odfukovala si nadudrane Abby a ja som sa mierne zasmiala, ale poslúchla som ju. Abby odniekiaľ vytiahla dobre známu fialovú látku a hneď, ako mi ju priložila k telu, som zacítila jej zápach.

"To sú modriny?" prehliadla si moju pokožku a ja som v rýchlosti prechádzala registrom výhovoriek, ktoré som mala k dispozícii v hlave.

"Mám silné podozrenie, že som v poslednej dobe námesačná," vymyslela som si.

"A to sa akože v tých snoch biješ so zombíkmi alebo čo?" mračila sa.

"Odkiaľ vlastne máš tú látku? Zvláštne zapácha..." zmenila som rýchlo tému.

"Ále..." mávla rukou. "To bolo mojej prababky. Dokonca to mala na sebe, keď zomierala," dodala, akoby rozprávala o nejakej banalite. Radšej som sa k tomu nevyjadrovala, len som naprázdno preglgla.

"Čo sú tie diery?" pýtala som sa ďalej.

"To je vyžraté od molí," povedala akoby nič a ja som začala pochybovať o jej finálnom výsledku. Hoci uznávam, že farba bola pekná.

"Bude to tvoj darček k narodeninám a píš si, že tie šaty budú bombastické," žiarili jej oči a ja som sa na nej smiala. Hoci som veľmi nevedela, ako túto starú smradľavú látku chce pretvoriť v šaty, tešila som sa, keď jej výtvor uvidím, bola som naň mimoriadne zvedavá.

Vlastne mi pripomenula, že sa blížia moje narodeniny. November sa pomaly začal usádzať naokolo a nahradil tak október. S touto výmenou prichádzali tradične aj moje narodeniny, ktoré ma čakali o niečo vyše týždňa. Mala som tak zavítať do sveta dospelých. Abby bola narodená v auguste, takže si tým už prešla, dokonca mi v deň jej narodenín sľúbila, že ma ako odborníčka zasvätí do života dospelákov, keď príde môj deň.

_ _ _

Prechádzkovým tempom som pomaly kráčala k čerešňovej aleji, pričom som rozmýšľala nad tým náhlym poklesom teploty, čo zapríčinilo, že som bola nútená vytiahnuť ešte hrubší sveter. Nech som robila, čo som robila, mala som pocit, že som sa vždy mohla obliecť ešte teplejšie, keď som napokon vyšla von. Čo je celkom zvláštne je, že som nezvykla nosiť rukavice. Mala som rada tú voľnosť pokožky na rukách, hoc by ich mal vyštípať mráz. Preto bolo mojím jediným opatrením proti zime teplo vreciek kabátu.

Sadla som si na tradičnú lavičku a skontrolovala som čas. Bolo niečo krátko po štvrtej a vtedy som si uvedomila, že to bolo prvý raz, čo sme sa s Carterom dohodli na stretávke. Doteraz to bolo o tom, či sa objaví alebo nie. Nemala som otestované, či je ten typ človeka, ktorý chodí načas, alebo večný meškač. Keďže ho dlho nebolo, tipovala som to druhé.