Cestovateľ ✓

3. kapitola

EMMA

"Emmá," ťahala ma ráno v škole Abby za rukáv a snáď stý raz sa ma pýtala: "Prečo si dnes taká zvláštna? Chýbajú ti rodičia?"

Len som neprítomne pokrútila hlavou, keď sa náhle zmenil výraz jej tváre na celkom vážny.

"Je to o mojom včerajšom návrhu, však? Neboj sa, Em, nebudem ťa nútiť stavať akvárium, priznávam, že to bol hlúpy nápad."

Mierne som sa zasmiala nad predstavou, že by som sa na ňu za také niečo mala hnevať. Pravda bola celkom iná a ja som vedela, že Abby je dostatočne bláznivá na to, aby mi uverila včerajšiu príhodu. Skôr som mala obavu zo samotného vyslovovania tých slov nahlas, bála som sa, že by som ja sama sebe neverila.

Napokon som ani netušila, čo ten včerajšok znamenal, nebola by som schopná odpovedať na Abbine početné otázky. Sama som nemala odpovede.

Čo bolo ešte zvláštnejšie bol fakt, že nekalý pocit, že ma niekto sleduje, ešte vždy neustal. Hoci som videla môjho prenasledovateľa zmiznúť pred očami, mala som dojem, akoby ma teraz sledoval celkom iný pár očí.

"...preto navrhujem dnes večer filmový maratón, čo na to povieš?" vnímala som poslednú Abbinu vetu a mykla som plecami prikyvujúc. Stráviť večer u Abby znelo lákavo, najmä po tom, čo som sa začala mierne báť samoty.

Predtým, ako som sa večer vybrala za Abby, keď ma už opúšťalo svetlo slnka v západe, som mala tú česť na ulici stretnúť pani Matildu. Celkom ma však prekvapil jej výraz. Premeriavala si ma akosi zvláštne, akoby sa snažila prísť na nejakú záhadu. Slušne som ju pozdravila a pokračovala som v ceste. Až o pár dní som sa dozvedela, že rozširovala klebety o tom, ako sa u mňa zastavil nejaký pofidérny mladík. Ktovie, čo ešte narozprávala po susedstve.

Abbina izba bola niečo ako výkladná skriňa jej výmyslov. Ona ju prezývala svojím múzeom. Na poličkách jej sedeli vlastnoručne vyrobené trofeje z turnajov, ktoré kedysi usporadúvala na záhrade, keď sme boli ešte celkom malé. Spočívali v pomerne zvláštnych disciplínach, napríklad raz odniekiaľ zohnala žaby (tvrdila, že na to má ľudí, no radšej som sa nepýtala) a vyhlásila súťaž o to, kto sa za desať minút naučí lepšie kvákať. Čo bolo ešte vtipnejšie bol fakt, že sa turnajov povinne zúčastňoval aj Dunčo. Teda, ehm, Monsiňor. Jeho zmätený výraz si pamätám dodnes. A o tej žabe ani nehovorím...

Posteľná bielizeň bola poprešívaná zvláštnymi vzorcami a obrazmi, ktoré som dodnes celkom nechápala. Pochádzali zo spomínaného umeleckého obdobia mojej kamarátky. Abby tvrdila, že každý obrazec znázorňuje jeden zo symbolov zverokruhu, no nikdy som to tam akosi nevidela.

Ešte vždy som si dávala pozor na prípadné klince z Abbinho posledného výtvoru, ktorý teraz strašil Dunča na záhrade.

Mohli by ste sa ma spýtať, prečo som sa kamarátila s takou čudáčkou. Niekto by ju azda nazval bláznom, no Abby bola dobrým človekom a blázon už na ňu bolo prisilné slovo (hoci som ho sama občas zvažovala). Pravdou bolo, že ma jej kúsky nesmierne zabávali, vďaka nej som skúšala rôzne veci, ktoré tínedžeri v mojom veku len tak nerobia. Veď koľkí z vás vedia tak dobre napodobňovať žaby? Človek nikdy nevie, kedy sa mu podobná zručnosť zíde... On ne sait jamais, ako by povedal malý princ.

Abby mi zároveň dodávala pocit, akoby bolo všetko možné, nech už bol výsledok akýkoľvek, tá snaha jej stála za to. Nikdy nebola pokojná, kým nevidela, ako dopadol jej nápad. Netušila som, odkiaľ svoje výmysly brala, pravdepodobne mala naozaj bujnú fantáziu. Okrem toho, že vznikali naozaj zábavné situácie, som bola jednoducho fascinovaná tým, ako fungovala jej myseľ.