Cestovateľ ✓

31. kapitola

CARTER

"Päť," zaznelo z úst toho lotra a premkla ma hrôza, keď zdvihol stoličku, o ktorú bola priviazaná. Už som bežal za nimi, no všetko sa to odohralo behom pár sekúnd.

Popadol som ho za golier a stiahol dozadu, no s hrôzou som zistil, že už ju stihol pustiť. Nenávratne zmizla za rohom strechy a nevydala pri tom zo seba jediného hláska, azda bola jej myseľ príliš zaneprázdnená. Rútila sa naprieč vzduchom nepoznanou rýchlosťou a ja som nemal tú odvahu ani len vykuknúť spoza strechy a spoznať osud, ktorý ju postihol.

"EMMA!" zakričal som, akoby ju mal môj hlas vyniesť naspäť hore. Nestalo sa tak však.

Nie...

Nie, nie, nie.

Emma...

NIE!

"Ty!" otočil som sa na Axona, ktorý sa chystal na odchod. Srdce mi bilo žiaľom a hnevom zároveň.

Nedokázal som sa pozrieť dole, nechcel som to vidieť. Ešte vždy som veril, že nejakým spôsobom sa to nestalo...

Avšak moje srdce mi naznačovalo, že sa moje oči nemýlili. Akoby spolu s ňou zhodil dolu moju vôľu žiť, nádej, akoby mi vytrhol srdce, myseľ aj dušu a neúprosne ju hodil napospas gravitácii spolu s ňou.

Ani len nedokážem opísať to prázdno, ktoré po nej zostalo. Ten zúfalý pocit, kedy som predsa len stále slepo, naivne veril, že keď prídem do čerešňovej aleje, bude ma tam čakať zahľadená do západu slnka. Ako ma len bolelo, že už mi viac nebude opisovať, čo sa jej ženie hlavou, že už viac nenahliadnem do jej mysle.

V mojej pamäti bola predsa tak živá. Všetko na nej bolo tak skutočné, že som sa nedokázal oddať predstave, že už nebola...

Ešte pred pár sekundami sa predsa nachádzala na tejto streche...

"To ti nedarujem!" besným pohľadom som sa pozrel na človeka, ktorý bol na vine. Dal sa na útek, no Felix sa mu zahryzol do lýtka a nechcel ho pustiť. Axon sa snažil vyslobodiť, ale ja už som pevnými krokmi skracoval vzdialenosť medzi nami.

Vzhliadol ku mne s hrôzou, keď som sa vynímal nad ním. Schmatol som ho za golier a šmaril ho na zem.

"Čo si to spravil, ty hlupák!" kričal som naňho.

"Bola to jej vina! Stačilo mi len povedať to miesto a-" hovoril, no strácal som nervy.

"Ty pojašený blázon!" vrieskal som naňho. Axon sa snažil zdvihnúť, no znova som ho zhodil na zem a sklonil som sa k nemu. Snažil sa zachovať si chladnú tvár, no v jeho pohľade sa zračil strach a obavy o vlastný život.

"Bolo to len hlúpe dievča z minulosti! Môžeš si vytvoriť dvakrát tak pekné a-" habkal.

"ALE JA CHCEM JU!" zvrieskol som a priškrtil som ho rukou na hrdle.

Besnil som hnevom a vedel som, že keď ten ustúpi, vystrieda ho žiaľ a toho som sa obával. V mysli sa mi vynáral stále ten istý obraz jej, ako zmizla za rohom strechy a nenávratne padala dole. Snažil som sa ho odtlačiť, no vždy keď som sa pozrel na toho pajáca, videl som len jeho čin, kvôli ktorému prišla o život.

"Tak si vytvoríš ju!" povedal priškrteným hlasom.

"NEVYTVORÍM! Nejde to, čo nechápeš?! Chcem, aby jej žilami kolovala krv, aby som cítil tep jej srdca, aby jej pľúca vdychovali vzduch! K čomu mi budú sklenené oči nejakého robota, keď sa v nich nebude zračiť hĺbka jej mysle? Načo mi bude hlúpy robot, ktorý mi ponúkne len telo bez duše? Ktorého záujem bude len umelý a falošný?!" chrlil som naňho.

"Nechcem žiadneho pridrbaného robota, chcem živú ju! Nikoho iného, len ju!" povedal som a mohol som si len domyslieť, aké plamene práve sršali z môjho pohľadu.

Axon sebou trhal a kopal, snažil sa vyslobodiť, no mnou teraz oplývala novoobjavená sila, ktorú poháňal hnev. Od zlosti sa mi zatmievalo pred očami a zatínal som sánku i päste.

"Chceš ma... zabiť?" priškrtením hlasom sa spýtal Axon.

Strach, ktorý z neho sršal už bol viac než očividný. Napokon to bol len hlúpy zbabelec. Cítil sa byť veľkým frajerom, keď bezmocné dievča... Nechcel som na to ani myslieť. Keď som však takto nad ním stál a lomcoval mnou hnev, bol to len obyčajný zbabelec.

"Zaslúžil by si si to," povedal som.

Ešte vždy som zvažoval, že spôsobím, aby ho stihol rovnaký osud ako Emmu. Ale nechcel som byť takým človekom, nemohol som sa znížiť na jeho úroveň. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchol a snažil sa skrotiť predstavy o tom, ako bezmocne padá zo strechy paneláka. Namiesto toho som však napokon vytiahol uspávač a o chvíľu už ležal na zemi celkom v bezvedomí.

Nezaslúžil si to. Nezaslúžil si tú milosť, to on mal čeliť smrti a nie ona. Keď som sa naňho pozeral, ako si spokojne odfukuje v nútenom spánku, svrbela ma dlaň. Musel som sa ovládať, aby som ho nedokopal.

Z kabátu som vybral prenosný časostroj, no predtým, ako som nás premiestnil naspäť do budúcnosti, predsa len som mu päsťou zasadil úder do tej jeho spokojnej, iritujúcej tváre. Možno to nebola dobrá voľba, lebo som teraz chcel ešte viac, jeden úder mi vôbec nestačil, ale ovládol som sa. Na poslednú chvíľu som popadol Felixa a čochvíľa sme všetci traja zmizli z tohto miesta a tejto doby.