Cestovateľ ✓

4. kapitola

EMMA

Rána som zbožňovala aj neznášala zároveň. Treba totiž odlišovať školské ráno a ráno počas víkendov a prázdnin. Nie že by sa ráno samotné menilo v závislosti od spomínaného faktoru, išlo skôr o môj vlastný pohľad, pochopiteľne. Školské rána boli plné zívania a povzdychov, čo bolo dvojnásobné, ak ma v ten deň čakala fyzika. Vždy som si do termosky naliala čerstvý čierny čaj, ktorý ma mal udržať pri živote počas nasledujúcich hodín, a počas cesty do školy moje dlane neopustili teplo vreciek kabátu. Abby ma zvyčajne vyzerala v okne pripravená vyjsť z tepla v momente, keď ma zbadá na ulici.

A tak si snáď viete predstaviť tú radosť, keď sa ráno zobudíte a zistíte, že je víkend. Tak tomu bolo aj dnes. Nadšene som privítala sobotu a odhrnula som závesy na oknách so zistením, že je vonku poriadna hmla. Vynikali v nej žlté listy mojej obľúbenej brezy.

Pohľad mi padol na miesto pred domom, kde som pred pár dňami videla zavalitého chlapa s dáždnikom. Spomínala som ďalej na to, ako ma ten záhadný muž celý v čiernom pred tromi dňami odprevadil domov. Netušila som, čo si o ňom myslieť. Druhýkrát ma zachránil, no nemala som pocit, že to spravil z dobrej vôle, naopak mi tým prišiel celkom otrávený. Preto som si od neho držala odstup, keď sme kráčali k našej bránke a tvárila som sa, že pozorujem jeho veľkého, pomerne desivého psa.

Tma v jeho očiach, s ktorou sa na mňa pozrel, keď mi zakázal o tom celom hovoriť, ma desila. Jeho oči neboli chladné, ako tie, ktoré ma predtým prenasledovali. Tie jeho boli skôr tvrdé a drsné, takisto aj črty jeho tváre. No napriek tomu som nemohla upustiť od dojmu, že nie je oveľa starší odo mňa. Hoci vysoký bol aj za dvoch chlapov.

Viac som už nad ním však nechcela rozmýšľať, pretože sa mi v hlave vynárali rôzne otázky, na ktoré som si nevedela odpovedať, a tak som sa rozhodla uvariť si obed.

_ _ _

Predvečerom som zašla na cintorín zapáliť sviečku mojim zosnulým starým rodičom. Občas som sem chodievala pomodliť sa k ich hrobom a vnímala som tú tichú, pokojnú atmosféru. Rozmýšľala som nad tým, že práve prechádzka cintorínom je tým najúčinnejším liekom na materiálnosť a povrchnosť ľudí. Pri pohľade na jediný kamenný hrob bolo jasné, že drahé auto ani dom si na druhý svet neprenesiem. Práve duchovné bohatstvo bolo to, čo si človek bral do hrobu.

Prišla som sem celkom sama, Abby totiž tvrdila, že cintoríny zle pôsobia na jej čakry či čo... Ešte vždy sa pomerne slušne držala pri zemi hmla z rána, vlastne keď som sa nad tým zamyslela, vyzeralo to, akoby som sa ocitla v nejakej hororovej scénke. Dokonca som na sebe cítila aj ten mrazivý pohľad, no nemohla som celé dni trčať doma a nevychádzať. Prišla som sem ešte za svetla v dojme, že nebezpečenstvo prichádza až so súmrakom. Našťastie som cintorín bezpečne opustila a rýchlym krokom som si namierila domov.

Tak, ako bolo zvykom, studené dlane našli svoje miesto vo vreckách béžového kabátu a červený nos som zaborila do čierneho hrubého šálu. Pod nohami sa mi ozývalo šuchotanie suchého lístia, ktorým boli teraz pokryté ulice. Lampy, ktoré lemovali cestu, sa pomaly zažínali a to bol viac než dostatočný signál na to, aby som sa urýchlene dostala domov.

Prešla som námestím, kde som sa cítila ako tak bezpečne, keďže tu bolo niekoľko ľudí, no viac ma desila trochu užšia ulička, ktorou som musela prejsť, aby som sa dostala domov. Bola by celkom v poriadku, keby sa na nej nenachádzali hneď dva nočné kluby plné opilcov.

Dúfala som, že ľudia takto skoro ešte nechodia "pariť", no človek nikdy nevie. Keď som prechádzala okolo prvého klubu, odľahlo mi, zíval prázdnotou. A ďalší takisto. Vydýchla som si a pokračovala som v ceste. Avšak, za rohom jednej z budov som predsa len zaregistrovala skupinku ľudí. Snažila som sa nepozorovane prejsť, no nič im neušlo. Začali po mne vypiskovať.