Cestovateľ ✓

24. kapitola

EMMA

"Vôbec tomu nechápem," zmätene som vyslovila. Cudzinec ešte vždy v ruke držal papierik a pomalými krokmi sa ku mne začal približovať. Preľaknutím som sebou trhla a kniha mi vypadla z rúk. Rozmýšľala som nad kričaním, no okno bolo zatvorené a nikto by ma zrejme nepočul.

"Skry ho," prekvapil ma cudzinec svojimi slovami, keď mi papier vložil do dlaní. Zmätene som sa pozrela na postavu zahalenú v tmavom hábe s kapucňou, ktorá mu zakrývala tvár.

"Mám ho skryť? T-Tento papier...?" uisťovala som sa roztraseným hlasom, či tomu chápem. Postava v hábe prikývla. Snáď nikdy v živote som nebola takto zmätená, dokonca ani na hodinách fyziky.

"Skryť... kam?" nechápala som. Prečo ho nemohol skryť sám? A čo dopekla vôbec robil v našom dome taký zahalený s nejakým zdrapom papiera v ruke?!

"To nesmiem vedieť," povedal potichu.

"Nie, nechcem s tým mať nič spoločné," začala som mrmlať. Čo vôbec bolo na tom papieri napísané? Iste to boli nejaké informácie spojené so zločineckými aktivitami, prečo inak by okolo neho robil také divadlo... Predstava, že som mala skryť nejaký kód do banky alebo súradnice masového hrobu po nejakom útoku, ma desila a hnusila sa mi.

"Urobíš, čo som povedal!" sykol na mňa a náhle vystrel ruku, ktorou schytil moje hrdlo do dlane. Pritlačil ma na okno a ja som prudko zalapala po dychu a dlaňami som sa snažila odtlačiť jeho ruky. Pritláčal stále viac a ja som cítila ten nepríjemný silnejúci tlak na mojom hrdle, ktorý mi bránil sa nadýchnuť.

"Je všetko jasné?" spýtal sa. Absolútne nič mi nebolo jasné a v tom momente, keď ma dusil som sa starala o celkom iné veci ako o vymýšľanie nejakej odpovede.

"Nechci, aby som to toho zatiahol aj tvoju rodinu a kamarátov," vyhrážal sa mi. "Ešte raz sa preto spýtam, urobíš, čo som ti prikázal?" povedal tvrdým hlasom a ja som pohotovo prikývla.

"Hneď ... t-teraz...?" spýtala som sa neisto priškrteným hlasom, keď jeho dlaň na mojom hrdle povolila.

"Nie, nesmiem vedieť, kde to skryješ. Nesmieš to vedieť ani ty," dodal.

"Č-Čo? Veď, keď to skryjem, budem vedieť-" začala som, no ihneď ma prerušil.

"Preboha, veď ti vymažem pamäť!" strácal trpezlivosť. "Dovtedy sa o tom opováž čo i len ceknúť, inak uvidíš ty aj tvoji blízki, čo to znamená zomierať v mučivej bolesti."

Po týchto slovách sa mi otočil chrbtom a čoskoro ho nebolo. Ostala som stáť na mieste ešte niekoľko desiatok minút, pozerajúc sa na miesto za dverami, kde zmizol a opierala som sa o parapetu okna, kde som tak rada vysedávala. No nemohla som už viac rozjímať nad mesačným svitom a vôňou kvetov, mala som už celkom iné starosti.

Čo to bolo za človeka? Akokoľvek som mu chcela vzdorovať a papier jednoducho roztrhať a spáliť, mala som z neho strach. Niečo mi hovorilo, že svoje vyhrážky naozaj myslel vážne, a tak som radšej rozmýšľala nad tým, kde len ten prekliaty papier skryť.

Žmolila som ho v rukách a po chvíli som sa odvážila naň pozrieť. Bol zložený na polovicu a keď som ho roztvorila, vynoril sa mi pohľad na akúsi zmes písmen, čísel a znakov, ktorým som vôbec nechápala. Akú informáciu len mohol tento papier skrývať? A kde len som ho mohla skryť?

_ _ _

Zobudila som sa nad ránom zo sna a znova som si sadla na posteľ, celkom prepotená. Srdce mi ešte vždy bilo adrenalínom a strachom z postavy v hábe. Bola som si istá, že človek zo sna bol zároveň ten, ktorému vtedy spadla moja fotka, keď som ho prenasledovala.

Hodnú chvíľu som rozmýšľala nad pokračovaním sna, ktoré sa ku mne konečne dostalo, keď začalo svitať. Zmes rôznych znakov na papieri zrejme niesla tajné algoritmy, vďaka ktorým ľuďom z budúcnosti bolo umožnené cestovať v čase. Dotyčný, ktorý mi papier dal, mi musel vymazať pamäť. Prečo to však robil tak zložito? Prečo som do toho musela byť zatiahnutá aj ja?

Náhle som sa postavila a začala som prehľadávať všetky zásuvky, poličky, stolíky, pozerala som do vankúšov, listovala som v knihách, v školských zošitoch, pod kobercom... Napokon som sa presunula do kúpeľne, potom do spálne rodičov, kuchyne, obývačky... Presnorila som úplne celý dom, prehľadala som snáď každé miesto, všetky miestnosti som prevrátila naruby, no po papiere ani stopa...

_ _ _

"Prepáčte, že meškám," ospravedlnil sa Carter, keď dorazil na naše zvyčajné miesto stretávok. S Axonom sme sa na lavičke už asi pätnásť minút rozprávali, kým sa sem Carter dostavil. Naozaj si začal u mňa budovať reputáciu večného meškača.

"No, vysyp to," posúril ho Axon a ja som horlivo prikyvovala, lebo som bola viac než zvedavá, prečo nás sem Carter zvolal tentokrát.

"Mám novinky," povedal na úvod, kým sa usadil vedľa nás.

"Nevrav," prevrátil Axon očami, čo Carter ignoroval.

"Aké novinky?" čudovala som sa.

"Ako všetci vieme, ministerstvo časopriestoru nie je veľmi otvorené, keď príde na podávanie informácii. Dokonca aj keď ide o takú vážnu misiu," trochu naštvane si odfúkol Carter a pokračoval, "Tak som sa rozhodol to zobrať do vlastných rúk a išiel som preskúmať tú slepú uličku. Hádajte, čo som tam našiel."

"Pirátov, však?" uisťovala som sa, keďže som aj ja mala z toho miesta zvláštny pocit. Carter prikývol a potom nám vysvetlil, čo všetko sa tam dozvedel. Bola som ohromená tým, že bol len jedny dvere od našich nepriateľov a to bez povšimnutia. Informácia o tom, že na mňa zase niečo chystajú ma ale dosť znepokojila. Takisto správa o tom, že štrnásty Pirát už je tu...

"Čo teraz?" spýtala som sa.

"Zaútočme na nich," navrhol Axon a nastalo ticho. Carter sám vyzeral, že to zvažuje. "Vtrhneme tam nečakane a pochytáme ich," pokračoval.

"O tom som sa chcel s vami pobaviť," povzdychol si Carter. "Sám by som im nestačil, ale keby ideš aj ty, mali by sme šancu," pozrel na Axona, ktorému sa na tvár dral menší úsmev, azda preto, lebo ho raz v živote Carter považoval za užitočného.

"A čo ja?" spýtala som sa potichu.

"Ty sa zamkneš doma a celé to tam prečkáš, nesmie sa ti nič stať za žiadnych okolností," povedal Carter nekompromisne.

"To snáď nie, aj ja chcem pomôcť!" prekrížila som si ruky na hrudi. Nemohla som predsa nečinne sedieť doma a čakať, kým to všetko spravia bezo mňa.

"Nevymýšľaj, zostaneš doma," povedal pevne Carter.

"Čo ak ma tam niekto prepadne, keď ma nebudete strážiť?" išla som na to trochu inak.

"Neprepadne," povedal s istotou v hlase.

"Možno nie, no čo ak áno? Mohol by vám niekto nepozorovane utiecť. Čo ten štrnásty Pirát? Ten tam vtedy nebol, pravdepodobne sa motá po meste a čaká na príležitosť..." uvažovala som nahlas.

"Snáď nie," povedal Carter a počula som, že istota v jeho hlase už nebola taká zreteľná.

"Nemôžeme sa predsa spoľahnúť na slovo snáď," zdvihla som obočie.

"Uvidíme," povedal napokon, čo som zobrala ako také menšie víťazstvo.