Cestovateľ ✓

19. kapitola

EMMA

Pár dní som na počudovanie Cartera ani Axona veľmi nevídala. Mala som pocit, že sa mi Axon zámerne vyhýbal, nevedela som, či mal výčitky svedomia alebo bol na vine Carter. A čo sa jeho týka, videla som ho od soboty len raz v čerešňovej aleji, keď mi len prišiel oznámiť, že sa chystá trochu preskúmať tú slepú uličku. Bol utorok a ja som sa pomaly začala obávať, či sa im niečo nestalo.

No postupne som sa začala tešiť na príchod mojich rodičov po troch týždňoch. Prísť mali tento štvrtok, čo bolo o dva dni, a zároveň to bol aj deň mojich narodením. Bola som im vďačná, že si to tak zariadili. Svoje narodeniny som nikdy nebrala priveľmi vážne, nerada som oslavovala a nepotrebovala som, aby o nich každý vedel, no predsa len som prinajmenšom vyžadovala účasť mojich rodičov.

Abby sa mi tiež veľmi neozývala, vídali sme sa len v škole a povedala, že sa obáva, že mi darček nestihne dokončiť včas, a tak som sa s ňou po škole veľmi nestretávala, nemala čas. Uisťovala som ju, že by mi absolútne nevadilo, keby mi ho dá neskôr alebo keby mi ho nedá vôbec, ale trvala na tom.

A tak som sa v utorok pred západom slnka ocitla sama na lavičke v čerešňovej aleji a dúfala som, že čoskoro uvidím istého desivého psa a jeho pána. Ak by sa neobjavili ani tentokrát, začínala by som mať ozajstné starosti.

Moje myšlienky znova zablúdili k večeru, ktorý som si nepamätala. V poslednej dobe som svoju myseľ zamestnávala snahou spomenúť si čo i len na jednu maličkosť a celkom ma frustrovalo, že sa mi nedarilo. Je to zvláštne, stratiť spomienky. Ako sa len cítia tí opilci, ktorí to preženú natoľko, že majú ráno okno? Alebo žeby som sa v ten večer opila? Keďže som si absolútne nič nepamätala, stať sa mohlo čokoľvek...

Ako sa tak slnko približovalo k horizontu a obloha sa na jeho povel začala sfarbovať, rozmýšľala som nad pamäťou a nad jej dôležitosťou v čase. Spomienky nie sú nič viac, ako predstavy minulosti a predstavy sú len toľko, čo spomienky budúcnosti, hovorila som si v duchu. To, čo teraz nazvem predpoveďou a predzvesťou čas pretvorí na spomienku, ten cenný útržok pamäte. A moja pamäť nesie to, čo kedysi tiež mohli byť len vágne predstavy...

Znova som sa zamilovala do západu slnka, akoby to bolo ešte možné. Keď jeho posledné lúče hladili svet, ktorý som nazývala domovom, akoby sa denná obloha snažila jej pozorovateľov naposledy očariť, kým sa nepremenila v nočnú. Farby sa zlievali dokopy, oblaky si obliekli celkom iné šaty a aj hnedé polia akoby nadobudli zlatistý odlesk.

"Nad čím rozmýšľaš?" ozval sa dlho očakávaný hlas. Jeho majiteľ si sadol vedľa mňa a taktiež sa zapozeral do tej nádhery.

"Rozmýšľam nad citátom z jednej knihy," povedala som úprimne, pretože som si ho rada pripomínala pri západe.

"Povedz mi o ňom," povedal potichu a oprel sa dozadu.

"Keď je človeku veľmi smutno, rád sa díva na západy slnka," zacitovala som. "Malý princ vraj jedného dňa videl západ tridsaťtrikrát..." dodala som s jemným úsmevom na tvári.

"A ty si smutná?" spýtal sa náhle.

"Nie, len mám rada melanchóliu tých slov," pousmiala som sa.

"Čo to je za knihu?"

"Malý princ," odvetila som, rátajúc s tým, že ju nepozná, keďže len matne tušil o tom, čo je kniha. "Je to snáď tá najlepšia kniha, akú som kedy čítala," neodpustila som si poznámku.

"Čo je na nej také úžasné?" spýtal sa so záujmom v hlase a ja som sa zaradovala, že mu to môžem vysvetliť.

"Mnohí v nej vidia len detskú rozprávku, pretože im príde prostá," začala som. "No až kdesi za tou zdanlivou jednoduchosťou sa nachádzajú hlbiny jej filozofie, len musíš mať otvorenú myseľ."