Cestovateľ ✓

6. kapitola

EMMA

Večer som sedela pri okne s knihou v ruke, no nevedela som sa na ňu sústrediť, a tak som sa opierala o okno a sledovala svet vonku. V izbe som mala zhasnuté svetlo, aby ma bolo menej vidieť. Dvere som zamkla na dvakrát, chcela som sa uistiť, že nikto nevojde dovnútra, no napriek tomu som sa cítila akási nechránená. Keď bolo pre toho chalana... Cartera, také ľahké vojsť bez kľúča, tak to bude aj pre tých druhých.

Vonku besnil vietor, akoby aj on vycítil nebezpečenstvo visiace vo vzduchu. Počula som kdesi v dome tiché klopkanie, čo mi pripomenulo zavalitého muža s dáždnikom, no na tento zvuk už som bola zvyknutá. Počula som ho vždy, keď vonku silno fúkalo, pretože na záhrade stál strom, ktorý konármi klopkal na okno v obývačke. Po chvíli som mimovoľne začala ťukať do okna prstom v rytme zvuku narážajúceho konára, ktorý sa ozýval po dome. Na ulici nebolo živej nohy, všetci zaliezli domov.

Rozmýšľala som nad tým, ako asi Carter zareaguje, keď zistí, že sa dnes nikam nechystám. Akú som mala istotu, že sa objaví skôr, ako sa mi niečo stane? Sledoval ma? Pravdepodobne áno, no nechcelo sa mi veriť, že by ma pozoroval bez prestávky - čo ak sa odbehol niekde najesť a ja by som zrovna vyšla von? Čo ak by ho dostali? Netušila som, koľko ľudí ma sledovalo, no hovoril o nich v množnom čísle. A on bol len jeden, ak nerátam jeho strašidelného psa.

Započúvala som sa do kvílenia vetra a sledovala, ako sa preháňa konármi stromov a kríkov naokolo. Lístie poletovalo naokolo a znova padalo na vlhkú zem, zatiaľ čo sivé mračná akoby zhora pozorovali tento svet. Vždy som mala radšej zamračenú oblohu, alebo minimálne plnú oblakov. Ľudia zvyknú ospevovať čistú modrú oblohu, takú, akú vídame v teplé letné dni, no mne chválenie modrej oblohy prišlo príliš otrepané. Boli to práve mračná, ktoré ju ozvláštňovali, a oblaky, nad ktorých tvarom by som mohla dumať celý deň, hľadať v nich obrazce a vymýšľať si príbehy. Je pravda, že sivé mračná zvyknú evokovať pochmúrnu atmosféru a bolesti hlavy, no predsa len na nich bolo čosi očarujúce.

CARTER

Už niekoľko hodín som sa nenápadne zdržiaval pri jej dome čakajúc, kedy vyjde z domu. Bol som pripravený kedykoľvek zakročiť, keby sa objavili, dokonca som sa začínal tešiť, že si budem môcť dnes odškrtnúť jedno meno zo zoznamu. A ktovie, možno aj viac.

No začínal som nadobúdať pocit, že sa na žiadnu prechádzku nechystá. Sledoval som ju, ako sedí pri okne s knihou v ruke a pozoruje oblohu. Vyzerala, akoby sa z oblakov snažila niečo vyčítať, možno odpovede na jej početné a otravné otázky. Celkom som nechápal, čo ju na tej sivej oblohe mohlo tak zaujať, vlastne mi prišla ako vcelku zvláštne dievča. Už dlhšie som si všímal, že vždy kráčala v akomsi hlbokom zamyslení, automaticky kládla nohy pred seba v rýchlom tempe, akoby ani nebola na tomto svete, no ponorená kdesi v jej úvahách. Len občas precitla, azda si spomenula, že nie je celkom v bezpečí, a začala sa obzerať.

Nevedel som si celkom predstaviť, čo sa jej hnalo hlavou, keď sa tvárila takto neprítomne. Nedokázal som ani odhadnúť, čo si myslí o mne. Niežeby ma to nejak obzvlášť zaujímalo, skôr som sa o to staral z profesionálneho hľadiska. Mal som prísny zákaz sa s hocikým rozprávať, ak to nebolo nevyhnutné. V takom prípade som mal príkaz dotyčnému vymazať z pamäti spomienky na mňa a na čokoľvek nezvyčajné, ako som spravil aj v prípade jej susedy.

Už tak som jej prezradil veľa. Vedela moje meno, vedela, ako vyzerám a iste si už stihla obhliadnuť môjho verného stopárskeho psa. Povedal som jej, že som cestovateľ, bol som pod dojmom, že jej to aj tak veľa nenapovie, no poznámku o tom, že cestujem niečím som si mohol odpustiť. Netušil som, ako fungovala jej myseľ, či sa mojimi slovami ďalej zaoberala, alebo túto poznámku prehliadla. No dúfal som, že na nič neprišla, mohol by to byť prúser.