Cestovateľ ✓

36. kapitola

EMMA

Vkročili sme do mojej izby a pohľad mi okamžite padol na miesto, kde sa osudný papier celú tú dobu skrýval. Carter ma so zvedavosťou pozoroval a Felix takisto. 

Podišla som ku knižnici a pohľadom vyhľadala moju obľúbenú knižku, ktorú som z nej vytiahla. Prvé dve stránky boli naozaj o seba zalepené tak pracne, že by si to človek ani len nevšimol. Opatrne som ich od seba oddelila a dvomi prstami chytila papierik, ktorý bol medzi nimi ukrytý. Malý princ tak držal jedno tajomstvo navyše. Nad touto metaforou som sa v duchu usmiala. 

"Toto nám zmenilo životy, Carter," papier som pred neho predostrela. Len sa akosi dojato usmial a namiesto papiera hľadel na mňa.

Znova sme spolu nabrali drevo, presunuli sa do obývačky a zapálili v krbe oheň. Felix sa usadil vedľa nás a taktiež pohľadom hypnotizoval jeho plamene.

"Chceš ty...?" ponúkla som mu papierik, on však pokrútil hlavou. 

"Mala by si to spraviť ty," pozrel sa na mňa.

Papier som ešte chvíľu žmolila v ruke, akoby som nechcela uveriť, že jeho zničením sa skončí tá zvláštna etapa môjho života. Napokon som však vystrela ruku a vhodila ho do ohňa. Spoločne sme s Carterom v tichosti pozorovali, ako v ňom nenávratne horí.

Aká to len bola irónia, dívať sa na ten malý, nevinne vyzerajúci zdrap papiera, ktorý mal rozvrátiť svet, ako sa teraz bezmocne poddával spaľujúcim plameňom. Skrúcal sa v ohni, až ho napokon nebolo. 

Keď nadobro zmizol z tohto sveta a obrátil sa v popol, s Carterom sme sa na seba na chvíľu zadívali. Ak ľudia modré oči prirovnávali k šírym oceánom a zelené k hlbokým lesom, ja som sa práve zahľadela do nekonečného vesmíru, v ktorom som si s jeho pomocou našla svoje miesto. 

Znova sa mi v mysli vynoril obraz konárov brezy, ktoré som v chvíľach ešte nedávno považovaných za svoje posledné, prirovnávala k chodníčkom osudu. Snáď miliónkrát som si mohla vybrať inú cestu a Carter takisto, no predsa sme skončili na tej istej. Nevedela som, či mám vďačiť osudu alebo náhode, možno ich kombinácii, no pri pohľade na ten vrúcny úsmev a pri stisku jeho dlane som vedela, že som skončila na tej správnej ceste. 

Práve z popolu tohto malého krehkého papierika povstala láska, tá všemohúca sila, ktorú napokon neobmedzoval ani priestor, ani čas. Bola to láska naprieč časom. 

KONIEC

✾ ✾ ✾

Milé čitateľky, milí čitatelia, dostali sme sa na koniec príbehu a na záver by som sa chcela poďakovať všetkým z vás, ktorí príbehu dali šancu a dočítali ho až do konca, veľa to pre mňa znamená. Ďakujem aj za podporu prostredníctvom votes a komentárov, vážim si to :)

Neváhajte mi napísať vaše úprimné názory a postrehy k príbehu do komentárov, spätná väzba ma len poteší a pomôže :)  

Danelle83