Cestovateľ ✓

7. kapitola

EMMA

Hodina fyziky v utorok bola snáď ešte nudnejšia ako zvyčajne. Ani som sa neunúvala sa sústrediť, namiesto toho som spomínala na pondelkové poobedie, kedy som sa druhýkrát vydala na povinnú prechádzku. Zločinec sa ma nestihol ani dotknúť, hneď ako ho Carter zbadal, zneškodnil ho, čo znamená, že ostávajú ešte ôsmi. Mal akúsi zlú náladu, horšiu ako obvykle, a tak povedal, že si otázky mám nechať na inokedy a domov ma odprevadil v tichosti, dokonca mal rýchlejší krok ako obvykle.

A tak som polovicu fyziky vyberala tri najvhodnejšie otázky, ktoré som chcela vedieť najviac. Vtom ma však vyrušilo sykanie zozadu triedy a po obzretí som zistila, že to bola Abby, ktorá sa snažila upútať moju pozornosť. Nesedeli sme spolu v lavici, vraj by sme vyrušovali či čo, ale učiteľka nás už na začiatku roka zámerne posadila na opačné konce triedy. Ja som sedela vpredu pri dverách a Abby vzadu pri oknách.

No učiteľka nevedela nijak zabrániť našej dobre vyvinutej telepatickej komunikácii. Keď triede vysvetľovala, že máme možnosť prihlásiť sa a dobrovoľne spracovať projekt na tému Premeny energie v mechanickom oscilátore, Abby sa na mňa pozrela umučeným výrazom, z čoho som vyčítala, že už viac fyziky neznesie. Súcitne som prikývla a pohľadom som švihla na hodiny a potom gestami naznačila, že by sme sa mohli nenápadne vypariť z hodiny, ukazujúc na dvere triedy, pričom som nasadila prosebný výraz. Abby sa mierne zamračila a prikyvovala, akoby rozmýšľala nad významom mojich gest. Nevedela som však, ako by sme sa vyparili, to som chcela nechať na Abby, a tak som ukázala prstom na ňu a potom na učiteľku, v snahe naznačiť, že ona by jej mohla niečo povedať, vymyslieť si niečo.

Abby chvíľu rozmýšľala a potom sa ešte chcela uistiť, že to myslím vážne, predsa len som nebola typ, ktorý by sa ulieval. Zamračila sa mierne na mňa a hlavu trochu vytočila do boku, čím sa ma vlastne pýtala, či to naozaj myslím vážne. Ja som so serióznym výrazom tváre prikývla a o chvíľu visela Abbina ruka vo vzduchu.

"Áno?" vyvolala ju učiteľka fyziky.

"S Emmou by sme si ten projekt rady pripravili. Premeny energie čoho ste to vraveli?" boli slová, ktoré jej vyšli z úst.

Čo?!

Nechápavo som otvorila ústa a vypúlila oči na Abby, ktorá svoju pozornosť však venovala učiteľke. Ktorá časť našej telepatickej komunikácie takto výrazne zlyhala? Ako len mohlo Abby napadnúť, že by som chcela robiť nejaký dobrovoľný projekt z fyziky?! Zvraštila som obočie a dobre že sa mi do očí nehrnuli slzy zúfalosti.

"Abby, dopekla, čo to má znamenať?!" odchytila som si ju hneď po hodine. Vyplašene sa na mňa pozrela, keď vyčítala z mojej tváre, že niečo nie je v poriadku.

"Myslela som, že si mi to naznačovala. Bolo to celkom očividné," rozhadzovala rukami a keď som sa na ňu zúfalo pozerala, vysvetľovala ďalej: "Pozerala si sa na mňa tak prosebne, keď hovorila o tom projekte, že som si myslela, že ho chceš spraviť. Aj sa mi to zdalo zvláštne..." zamyslela sa.

"Abby, veď som úplne jasne ukazovala na dvere, chcela som len vypadnúť z hodiny," čumela som na ňu užasnuto.

"A ja že si tým myslela, že sa chceš fyzike začať venovať aj mimo školy," plesla sa Abby po čele a mňa neopúšťal údiv. "Keď si potom ukazovala na mňa, myslela som, že to navrhuješ aj mne a vieš, že mám rada výzvy..."

Viete, ako som povedala, že máme dobre vyvinutú telepatickú komunikáciu? Beriem späť! Napokon dobrý sa v školskom prostredí hodnotí známkou tri.

_ _ _

Konečne som zdola počula hlasný motor auta a zatváranie dverí, keď som zbehla do predsiene nášho domu, aby som tam privítala mojich rodičov. Boli opálení, tak ako vždy, keď prišli zo svojich ciest. Vo Francúzsku sa pravdepodobne ešte udržiavalo ako také teplé počasie. Pomohla som im s kuframi a pýtala sa na zážitky.