Cestovateľ ✓

27. kapitola

EMMA

Ubehol snáď aj celý týždeň, odkedy sme prepadli posledných pirátov, a pomaly som začínala zabúdať na ten rozruch, ktorý sme pred niekoľkými dňami ešte tak intenzívne prežívali. Celé večery sme vysedávali s Carterom v aleji a rozprávali sa o všetkom možnom aj nemožnom. Nikto na nás neútočil, o štrnástom pirátovi nebolo chýru ani slychu a v týchto pokojných dňoch si dokonca Carter celkom vychádzal s Axonom, čo si myslím, že celkom výstižne vyjadruje naše mierové psychické rozpoloženia. Akoby nám svet chcel dožičiť zopár zaslúžených šťastných chvíľ.

Aj tento večer sme sedeli na našej obľúbenej lavičke, delili nás len slabé centimetre. Nenápadne som obdivovala, ako mu vlasy tancovali vo vánku a pozorovala jeho čierne mihalnice, ktoré by mu závidelo nejedno dievča.

"Carter?" spýtala som sa opatrne, keď som pohľadom znova prešla po jeho sánke.

"Hm?" obrátil sa na mňa zvedavo.

"Prečo sa k tebe tvoji rodičia tak správali?" spýtala som sa tichým hláskom. Zachádzala som do citlivej témy.

"Ono to úzko súvisí s problémom mojej doby," začal váhavo. "Ľudia akosi..." zasekol sa.

"Nemusíš o tom rozprávať, ak nechceš," uistila som ho, pretože som mala pocit, akoby vnútri zvádzal boj.

"Nie, ja chcem," rozhodol sa napokon. "Ľudia už akosi necítia."

"Čo tým myslíš?" zamračila som sa zmätene.

"Necítia," zopakoval o čosi pevnejším hlasom, akoby povedal niečo, čo sa doteraz neodvážil vysloviť nahlas. "Ľudia necítia, to je ten problém. Ak už aj cítia, tak hnev. Sú natoľko pohltení a nadšení virtuálnym svetom, že kedykoľvek sú nútení z neho vyjsť, sú agresívni. Teda možno nie všetci, ale toto bol prípad môjho otca," povzdychol si a ja som sa len neveriacky ostala pozerať do prázdna, nechcela som si pripustiť jeho slová.

"Nie, Carter, ak si zo mňa uťahuješ, toto nie je tá správna chvíľa," venovala som mu vážny pohľad, no on len pokrútil hlavou.

"Bodaj by som si vymýšľal," usmial sa trpko.

"Čo tvoja matka, nezastala si ťa? Nemohla sa predsa len tak prizerať," zhrozene som sa spýtala.

"Kdeže, ona vždy utiekla a hľadala útechu vo virtualite," spomínal. "Je to ako ten váš alkohol. Človek v ňom hľadá útek od problému a nevidí, že jeden drží v ruke."

"Ale... čo to je zač, ten virtuálny svet? Ako si to mám vôbec predstaviť," zmätene som habkala.

"Je to vysoko rozvinutá a veľmi zložitá technológia," začal. "Každý ju má v domácnosti, dokonca aj tie najchudobnejšie rodiny. Sú to vybavené miestnosti, v ktorých je pohyblivá zem, a tak sa tam môžeš hýbať. Je ti v nej premietaný svet, ktorý vyzerá ako reálny. Tieto miestnosti sú vybavené tými najzložitejšími prístrojmi, ktoré vedia behom sekundy vytvoriť 3D model čohokoľvek, čo je treba do takého detailu, že by si verila, že je to skutočné. Veľa ľudí napokon aj verí, že to je skutočné."

"Nie," zhrozene som ho prerušila. "To snáď nemôže byť pravda."

"Ale je, bohužiaľ. A to som ešte neskončil," povzdychol si. "Najprv to bola úžasná novinka, triumf ľudstva, že bolo schopné niečo také vytvoriť. Stalo sa to dávno pred mojím narodením, no táto udalosť je všeobecne známa. Virtuálny svet spôsobil veľký boom, pretože čo je lepšie ako svet, v ktorom si pánom ty? Kde môžeš prežívať fantastické dobrodružstvá, cestovať po Zemi bez toho, aby si pohol zadkom a vidieť jedinečné veci, ktoré v skutočnosti neexistujú a boli vytvorené iba pre teba? Výrobcovia videli, že je o túto novinku veľký záujem a začali technológie rozvíjať, napokon sa dostali na úplne iný level, prepracovaný, a ľudia už tomuto skvostu nevedeli uniknúť.