Cestovateľ ✓

33. kapitola

CARTER

Ešte vždy som stískal v ruke jej fotku, keď som prehovoril. Nikdy som neviedol žiadny príhovor a už vôbec nie tak oficiálne a priamo občanom. Netušil som, akú má mať príhovor štruktúru, ale povedal som si, že keď budem hovoriť od srdca, nikto si to nevšimne.

"Vážení občania," chytil som sa slova trochu neohrabane, no potom už čosi rozhodnejšie som pokračoval: "Všetci sme sa tu zišli kvôli posledným udalostiam. Iste ste zachytili správu o tom, že skupina trinástich zločincov, prezývaných piráti, sa zmocnila návodu na zostrojenie časostroja. Tieto informácie mali byť ukryté v čase a neskôr, po ich znovuobjavení, využité na zlé účely."

Moje slová sa ozývali celým mestom, hádam aj ďaleko za ním. Počul som ten rozruch, ktorý od ľudí prichádzal zo všetkých strán. Spomenul som si na ministrovu "malú prosbičku", aby som ho neprezradil, ale došľaka s ním! Ľudia potrebovali poznať pravdu.

"Veci sa však majú trochu inak, ako vám pravdepodobne bolo povedané z médií. Niektorí z vás možno už počuli o tom, že práve mne, cestovateľovi číslo jeden, bola misia pridelená. Odcestoval som do minulosti so zámerom pirátov pochytať a zabrániť tak nájdeniu tajnej informácie. Piráti však neoplývali nijakou význačnou inteligenciou a napokon sme ich ľahko všetkých pochytali. Čoskoro som zistil, že existuje štrnásty pirát, ktorý organizáciu mal viesť," dramaticky som sa na chvíľu zastavil a potom som pokračoval: "A nebol to nikto iný, ako pomocník, ktorý ku mne bol pridelený, menom Axon."

Ľudia zalapali po dychu.

"A bol to práve náš minister, minister časopriestoru, ktorý bol jeho komplicom a tajne mu celú tú dobu pomáhal! Ministrovi sa zrejme zachcelo po väčšej moci a ňou omámený chcel ovládnuť čas!"

Pohoršený ľud začal vydávať nesúhlasné výkriky, ktoré však tu hore splývali v jedno.

"Axona som chytil a v tomto momente mu už prehľadávajú pamäť. Som si istý tým, že jeho spomienky usvedčia aj pána ministra a že ich stihne spravodlivý súd. A čo sa polohy tajnej informácie týka..." zastavil som sa a zhlboka som sa nadýchol.

"Tá je stratená spolu s jej nositeľkou," povedal som jednoducho. "Nikto okrem nej netuší, kde je ukrytá," uistil som občanov.

Na chvíľu som sa odmlčal a znova som si doprial pohľad na fotografiu, ktorú som držal v rukách. Nadišla tá chvíľa, kedy hnev utíchol a vystriedala ho neznesiteľná bolesť pri spomienke na sivý pohľad, ktorý už pohasol. Oči sa mi napĺňali slzami a v mysli sa mi buď prelínali myšlienky jedna cez druhú, alebo som v nej mal úplne prázdno.

Patril jej môj prvý a jediný sen, pripomenul som si. Ten zhluk obrazov a zvukov, ktorý som si tak cenil. Už vtedy sa mi moje podvedomie snažilo naznačiť, čo pre mňa to dievča znamenalo. Pri nej som sa cítil ako úplne iný človek. Napokon som si spomenul, ako mi raz v čerešňovej aleji povedala, že som dobrý človek. Zaskočila ma tým, nikto ma tak nikdy nenazval, no ona vo mňa verila.

"Dovoľte mi na záver ešte povedať zopár slov," odhodlal som sa. Stisol som pery, na chvíľu som zavrel oči a znova som si doprial hlboký nádych. Srdce mi začalo biť, keď som si prehrával v hlave, čo chcem povedať.

"Bol som presne taký, akí ste vy. Nadšený modernými technológiami, hrdý na pokrok ľudstva a zahľadený do virtuálneho sveta. Táto misia ma však navždy zmenila, ukázala mi nový pohľad na svet. A možno nie ani tak nový, ako zabudnutý.

Jeden múdry človek mi raz povedal, že svetu treba vládnuť s láskou. No akú má budúcnosť ľud, ktorý je príliš zaslepený, aby ju videl? Ktorý sa obmedzuje len na virtuálny svet a zabúda na to, čo je skutočné? Možno by sa táto kauza nedostala tak ďaleko, keby sme boli dianiu tohto sveta pozornejší, pretože v takomto prostredí je len otázkou času, kedy niekto využije našu ľahostajnosť a nevšímavosť a pokúsi sa o niečo podobné.

Každému z vás preto prajem stretnúť človeka, ktorý vás naučí milovať tento svet už len preto, lebo ním bol stvorený. Niekoho, kto vás prebudí do reality a naučí obdivovať krásu krajiny pod západom slnka, oceňovať každú jednu kvapku dažďa a donúti vás váš zvedavý pohľad obrátiť k hviezdnatej oblohe a nie virtuálnej obrazovke. Niekoho, kto vám porozpráva o jeho obľúbenej knihe alebo vám vysvetlí koncept snov.

Mne samému osud doprial jeden sivý pohľad, ktorý ma donútil sa zaujímať, cítiť... Hrejivý úsmev, ktorý mi zaručene zlepšil deň a odpovede na otázky, ktoré nepoznali ani naše pokrokové technológie. A tak vás prosím, prebuďte sa. Zahoďte roboty, ktoré vám aj tak ponúkajú len falošnú náklonnosť a vyjdite z virtuálneho sveta. Objavujte ten skutočný."

Všetok ruch, ktorý som predtým vnímal, utíchol. Nikto sa ani len nepohol, moje slová akoby boli energiou, ktorá prúdila celým mestom. Vtedy som totiž ešte nevedel, aký vplyv na ľudí bude mať môj príhovor.

Vedel som však, aký mal vplyv na mňa. Uvedomil som si, ako som sa zmenil. Carter spred niekoľkých mesiacov by nikdy takéto slová nevypustil z úst a predsa som tu stál a prehováral ľudu do duše. A to len a len vďaka jednej osobe, ktorá...

Nechcel som na to spomínať, vždy mi zovrelo srdce.

Poďakoval som sa za slovo a pomaly som opúšťal balkón v zamyslení. Minister na mňa hneď vychrlil nahnevané slová, no nevnímal som ich. Akosi podvedome som kráčal niekam, kam som si myslel, že po tejto skúsenosti už nezavítam. Namosúrený minister ma nasledoval a štuchal ma do ramien zozadu, hnevom celý bez seba pokrikoval nejaké slová. Nevenoval som mu žiadnu pozornosť.

Nevnímal som vlastne nič. V hlave mi skrsol plán a každým krokom som sa približoval na miesto, kde som chcel započať jeho uskutočnenie.

Bola to miestnosť s časostrojmi.