Cestovateľ ✓

5. kapitola

EMMA

Nedeľné ráno som sa rozhodla odviesť moje myšlienky od včerajších udalostí, ktoré mi nedali spať, a navštívila som Abby. Už pri vstupe do ich domu som zacítila zvláštnu vôňu, no nevedela som sa ešte rozhodnúť, či voňala dobre alebo skôr smrdela. Keď som v kuchyni našla Abby v zástere ako sa skláňa nad plechom plným... niečoho, tak som zistila, čo je zdroj zápachu.

"Čo na to hovoríš?" spýtala sa Abby s šibalským úsmevom pozerajúc na svoj výtvor. Na tvári mala akési fľaky, rovnako aj na zástere, celá bola zamazaná. Na plechu boli opečené... neviem vlastne, čo to bolo, bolo to celkom čierne.

"To je pre Dunča?" podpichla som ju.

"Kto je Dunčo?" zatvárila sa, že nevie, o čo sa jedná.

"Myslím Monsiňora," prevrátila som očami a až vtedy sa Abby chytila dotknuto za srdce.

"To mal byť koláč... pôvodne," smutne sa pozrela na plech.

"Koláč to mohol byť tak pred pol hodinou, kedy si to mala vytiahnuť z trúby," poznamenala som smejúc sa.

"Zabudla som naň, mala som plno práce."

"S čím?"

Abby si vyzliekla zásteru, chytila ma za dlaň a viedla ma do svojej izby. "Poď, ukážem ti," povedala, keď otvorila dvere. Na zemi sa jej rozprestierala akási farebná rohožka.

"Dala som na tvoje slová a priznala si, že Monsimu bude v búde pravdepodobne zima v nasledujúcich mesiacoch, a tak som našla starú rohožku a trochu ju upravila. Dám mu ju do búdy," natešene vysvetlila Abby a ja som si predmet jej práce pozorne prezrela. Rohožka bola ustrihnutá, pravdepodobne obyčajnými nožnicami, tak, aby sa vošla do búdy. Abby ju prefarbila na čiernu farbu a namaľovala naň portrét ich Dunča. Nad jej výtvorom som sa musela zasmiať, Dunčovi primaľovala elegantné fúzy a vo vycerených zuboch držal cigaretu. Pod jeho vydareným portrétom bol načarbaný nápis Monsiňor.

"Veď tam vyzerá ako mafián," vyprskla som do smiechu.

"Monsi bol vždy drsňák," mykla plecami. "Poď, už to asi aj vyschlo, môžeme mu to spoločne zaniesť do búdy," navrhla a zdvihla svoj výtvor. Spoločne sme vyšli von a Abby rohožku natiahla na zem v búde. Potom zavolala Dunča, a naznačila mu, že má vojsť do svojho nového domova. Ten sa len zmätene pozrel dovnútra bez toho, aby vošiel a potom pozrel na Abby. Tá trvala na svojom a stále mu naznačovala, že má vojsť dovnútra. Dunčo ešte venoval pohľad mne, asi chcel záchranu, no ja som len mykla plecami. Napokon vliezol dnu.

"Vidíš, Monsi je spokojný," usmiala sa pyšne, no hneď sa jej výraz zmenil. "Čo to robíš?! Zlý pes!" potiahla Dunča za chvost, keď zdvihol zadnú labku a Abbin výtvor ocikal. Smiala som sa na plné pľúca, až ma bolelo svalstvo na bruchu.

"Za to ti dám zjesť moje nevydarené koláče," nadudraná Abby vstala a o chvíľu bola späť s tanierom, ktorého obsah vysypala do Dunčovej misky. Ani sa jej nedotkol.

"Nikto tu nechce oceniť moju snahu," vzdychla si a viac to už nekomentovala. Poobedie sme strávili nad školskými zošitmi a učebnicami. Občas sme sa spolu takto učievali. Abby si pohmkávala melódie jej obľúbených pesničiek a musím uznať, že bola oveľa lepšou speváčkou ako kutilkou či kuchárkou.

Pred zotmením ma dokonca vyprevadila domov. Keď sme sa rozlúčili a Abby vykročila naspäť domov, zo susedného domu vyšla pani Matilda. Pravdepodobne niečo hľadala v poštovej schránke, keď si ma všimla.

"Emma, drahá, ako sa ti darí?" milo sa spýtala. "Nie si trochu osamelá sama doma?"

Práve som odomykala vchodové dvere domu. V krátkosti som jej odpovedala a zo slušnosti som sa jej takisto niečo spýtala. Potom som si však spomenula na to, že šírila klebety o mne a tom záhadnom chalanovi. Celkom mi to vadilo, pretože by mohli rodičia dosť vyzvedať, keby sa dozvedeli, že ma navštevoval nejaký chlapec, a tak som sa rozhodla uviesť veci na pravú mieru.