Cestovateľ ✓

14. kapitola

EMMA

Bola už dávno tma, ba povedala by som, že večer sa už pomaly premieňal v noc, keď sa Carter vrátil po niekoľkých hodinách. Pred odchodom na večernú prechádzku mi povedal, že si potrebuje vyzdvihnúť nejaké veci a zobral so sebou aj Félixa. Ja som sa tento večer už neopovážila z domu vychádzať, necítila som sa bezpečne dokonca ani v ňom.

A tak som si robila úlohy do školy, chvíľu som volala s Abby, ktorá ma presviedčala, že bol Dunčo nadšený zo svetra, ktorý mu uštrikovala (nevedela som, či tomu mám veľmi veriť), a čítala som si knihu. Každú chvíľu som očakávala zvonček, ktorý by mi oznamoval, že sa Carter vrátil a keď som ho naozaj počula, vydýchla som si. Carter však nečakal, kým mu prídem otvoriť, znova sa akýmsi záhadným spôsobom dostal cez zamknuté dvere sám.

"Ako to robíš? Dal si si spraviť kópiu kľúča alebo čo?" čudovala som sa, keď sa vyzúval.

"Nemusel som," mykol plecami a mne bolo jasné, že to súvisí s jeho modernými technológiami.

"Čo to máš za kufrík?" spýtala som sa hľadiac na hnedý, pomerne zastaralý príručný kufor, ktorý držal v ruke.

"Mám tam potrebné veci," povedal a potom sa na mňa pozrel s vážnym pohľadom: "Nech ti ani nenapadne sa ho čo i len chytať, je to jasné?" Na jeho prísne slová som pohotovo prikývla, no kufrík som si ešte hodnú chvíľu prezerala. Pochybovala som, že v budúcnosti sú využívané takéto staré kufre, usúdila som, že to bolo len akési maskovanie. Nechápte ma zle, bola som veľmi zvedavá a najradšej by som ho otvorila a jeho záhadný obsah preskúmala, no v rámci mojej vlastnej, ale aj Carterovej bezpečnosti som to radšej nechala tak.

Felix sa usadil na rohožke v predsieni a musím povedať, že už dlhšiu dobu na mňa toľko nevrčal ako predtým. Brala som to ako znak začínajúceho sa priateľstva, miestami mi ten pes dokonca prišiel celkom milý, no ešte by som sa ho radšej nedotýkala, nechcela som prísť o prsty.

Bola som dosť unavená, a tak som neustále zívala. Prekvapilo ma, že Carter to nespravil ani raz, predsa je všeobecne známe, že zívanie je nákazlivé.

"Koľko zločincov tu ešte máme?" spýtala som sa, keď som si unavene sadla do kresla v obývačke, zatiaľ čo Carter ukryl kufrík v krbe.

"Osem som už poslal naspäť, čo znamená, že ešte zostávajú piati," povedal s miernym povzdychom a pretrel si viečka. "Asi by som ti mal niečo povedať," napokon dodal. Posmelila som ho zvedavým, naliehavým pohľadom a on sa rozrozprával: "Dnes som sa okrem iného kontaktoval s ministerstvom časopriestoru, mojimi nadriadenými, a oznámili mi, že mi sem pošlú výpomoc. Jednoducho mi pridelili pomocníka, ktorý mi má asistovať. Prísť má zajtra."

"A to je zlé?" spýtala som sa, pretože som z neho vycítila menšie sklamanie a otrávenie.

"Hej, nechcem, aby sa mi do toho nejaký mamľas miešal, pravdepodobne bude mať veľa rečí, to s týmito asistentmi tak býva," prevrátil očami a ja som sa na jeho reakcii trochu uchechtla.

"Čo to bude zač?" vyzvedala som.

"Neviem, nejaký Axon. Podrobnosti sa dozviem zajtra, keď ho uvidím, ale môžem ti povedať, že už teraz sa mi nepáči," prezradil. "Už by si mala ísť spať, stále zívaš, myslím, že to je prejavom ospalosti, však?

Prikývla som a radšej som sa nepýtala, prečo si to len myslí... Žeby ľudia v budúcnosti nezívali?? Prišli mi čoraz viac zvláštni...

"A čo budeš robiť ty?" zaujímala som sa, lebo nevyzeral, že sa chystal na spánok.