Cestovateľ ✓

12. kapitola

EMMA

Spoločne sme vyniesli moju starú susedu hore príkrymi schodmi do obývačky na gauč. Priznám sa, väčšinu jej váhy zdvihol Carter, ja som ju viac menej len pridŕžala. Rýchlo sme ešte zbehli do pivnice a zahladili sme všetky stopy. Fotky mojich blízkych, s ktorými sa mi vyhrážali, musel Carter zobrať, pretože už tam neboli. Tak to bolo aj dobré, lebo by som možno neudržala slzy pri spomienke na slová tých zločincov...

"Si si istý, že si to nebude pamätať?" hrýzla som si spodnú peru pochybovačne pri pohľade na spiacu pani Matildu. Keď sa zobudí, bude si myslieť, že zaspala na gauči pri pozeraní televízie. Do ruky sme jej dokonca vsunuli ovládač.

"Áno, ver mi," uistil ma, keď drhol blato z kobercov, zatiaľ čo ja som zametala špinu, ktorá tu bola podonášaná zvonka. Po necelých dvadsiatich minútach sme vypadli z jej domu dúfajúc, že sme na nič nezabudli.

"Čo teraz?" spýtal sa trochu neisto a začal sa obzerať naokolo, bolo svetlo a sem-tam sa našou ulicou prechádzali ľudia, ktorí by Cartera nemali vidieť.

"Poď," kývla som hlavou na náš dom. Bol najbližšie a nikto v ňom nebol - ideálne.

Akoby aj samotná bránka pochopila, že nechceme pútať pozornosť, pretože snáď prvý raz nezavŕzgala. Po chvíli sme sa ocitli za zamknutými dverami u mňa doma. Až vtedy som si všimla, že drez je plný špinavého riadu, topánky sú porozhadzované v predsieni a že zem pokrývajú omrvinky. Dúfala som, že si nevšimne moju lásku k neporiadku.

"Hovor," pokynul mi hneď, ako si sadol v obývačke na gauč. Zastrela som žalúzie snáď na všetkých oknách, až sme sa ocitli v miernom prítmí, a sadla som si na kreslo oproti nemu.

Vysvetlila som mu, ako ma pani Matilda zlákala do pivnice, jej zvláštne správanie a s veľkou nechuťou som sa dostala aj k tým trom mužom.

"Neustále sa ma vypytovali, kde som niečo skryla, nemala som šajnu o čom hovoria," vysvetľovala som frustrovane. "Začali sa mi vyhrážať, že vedia, kde sú moji rodičia a že o pár ulíc ďalej býva moja kamarátka. Nechcela som im veriť, ale keď mi ukázali fotky..." zasekla som sa. Carter chápavo prikývol, aby som nemusela pokračovať.

Už predtým mi vysvetľoval tú zvláštnu vec, ktorou pani Matilde ovládali myšlienky, ale bolo tu omnoho viac vecí, ktorým som tak celkom nechápala.

"Čo im to vlastne vždy pripneš k vlasom? Potom upadnú do bezvedomia..." zamyslela som sa.

"Ja to volám chrobák. Funguje na podobnom princípe ako ovládač mysle - vyšle vlny do mozgu a uspí ho," mykol plecami, akoby išlo o nejakú banalitu.

Ticho som prikývla a chvíľu som sa pozerala na koberec pod nohami v zamyslení. Celkom som sa čudovala tomu, že mi Carter bez okolkov vysvetlil, ako funguje táto zvláštna technológia budúcnosti, azda pociťoval, že po takomto útoku si zaslúžim vedieť. No ešte niečo ma trápilo...

"Čo hľadajú?" spýtala som sa a uprela som naňho svoj zvedavý pohľad. Carter sa nepohodlne pomrvil a povzdychol si. Chvíľu ešte mlčal, kým prehovoril.

"Tí ľudia..." vyberal správne slová. "Oni patria do najprísnejšie stráženej zločineckej skupiny," pozrel sa na mňa celkom vážne a ja som ani nedýchala, taká som bola zvedavá. Carter na chvíľu odhliadol preč, kým sa na mňa znova pozrel a pokračoval, akoby stále váhal, či mi to má povedať. "Nazývajú sa Piráti. Pred niekoľkými mesiacmi - tým myslím v tom čase, z ktorého pochádzam ja - sa im podarilo ukradnúť a skopírovať tajné algoritmy, vďaka ktorým môžeme cestovať časom," vysvetľoval a ja som žrala každé jeho slovo. "Predpokladá sa, že ich chceli zneužiť na výrobu vlastného prostriedku cestovania časom a bohvie, čo s tým plánovali."