Cestovateľ ✓

35. kapitola

CARTER

Chvíľu som sa spamätával z cestovania časom, potom som sa však zameral na svoj plán. Znova som sa nachádzal v jej dobe a v meste, v ktorom žila. Trvalo mi len pár sekúnd, kým som sa zorientoval. Felixa som zaviedol do neďalekých kasární a prikázal mu, nech tam zostane. Nemohol ísť so mnou. Čoskoro som uháňal k sídlisku za centrom mesta, kde sa nachádzali vysoké paneláky.

Čas sa mi míňal, mal som možno polhodinu do jej pádu. Zdola som si panelák prezrel a snažil sa prísť na to, z ktorej strany padala. Do paneláku som sa dostal ľahko a vypočítal som, do ktorého bytu som sa musel vlámať.

Keď som odomkol a otvoril dvere bytu, ktorý som si zvolil ako ten najvhodnejší, len o pár sekúnd ma na chodbe čakal otec rodiny s nožom v ruke a za ním stála jeho manželka, ktorej výraz tváre prezrádzal, že bola vystrašená k smrti. Uznávam, v tejto situácii som pre nich mohol byť zlodejom aj vrahom, no ospravedlnil som sa im s úsmevom na tvári a šikovne im nasadil do vlasov uspávače. Z izby vykukli uplakané tváre vydesených detí.

"Nebojte, nič sa nedeje, potrebujem si len skočiť z vášho balkóna," snažil som sa o prívetivý úsmev, no pravdepodobne som ich vyľakal ešte viac. Nemal som však čas na vysvetľovanie, len som ich uistil, že sa rodičia do hodiny preberú a že som sa nikomu nechystal ublížiť, a trielil som na balkón. Bol som šťastím bez seba, že som sa trafil do správneho bytu a naozaj som si to dobre vyrátal.

Emma čoskoro bude padať týmto smerom, stačilo len počkať a zachrániť ju. Musel som to takto spraviť, nemohol som sa len tak zjaviť na streche. Moje minulé ja ma nesmelo vidieť, navyše by som zásadne zmenil priebeh udalostí, čo nemuselo dopadnúť dobre. Moje minulé ja muselo veriť, že Emma naozaj zomrela, aby sa všetko zohralo tak, ako sa malo, už tak som sa príliš zahrával s časovou osou.

Čoskoro som zhora počul krik a chvíľu na to som začul Axonov hlas, ako odrátava sekundy. Znovu mnou prešla vlna hnevu a zvažoval som, že sa ešte vrátim do momentu, kedy som mu dal päsťou. Mal som nutkanie si to zopakovať.

Každú chvíľu to malo prísť. Nervózne som si prehrabol vlasy, zhlboka dýchal a snažil sa nemyslieť na skok, ktorý ma čakal. Lomcoval mnou taký stres, ako ešte nikdy. Podupkával som nohou, keď som stál na zábradlí a pohľadom si premeriaval výšku, ktorá sa mi mohla stať osudnou, ak veci nevyjdú tak, ako majú. Pozeral som sa potom už len nad seba a čakal som.

Čochvíľa to prišlo. Jedna padajúca osoba a zúfalý hlas, kričiaci za ňou. Naposledy som si premeral tú výšku, ktorá ma čakala a moje telo sa odlepilo od balkóna.

Skočil som.

Napokon to bolo omnoho jednoduchšie, ako som si myslel. Predsa len, keď išlo o jej záchranu, nemohol som váhať.

Letel som vzduchom ako šíp a keďže som bol ťažší ako ona a jej stolička, hneď som ju dohnal. Všetko sa to udialo behom snáď dvoch sekúnd. Prudko som do nej narazil v páde a schmatol ju. Prichystaný premiestňovač som aktivoval a potom už bolo len neprirodzené ticho.

_ _ _

Konečne som ucítil tvrdú zem pod nohami. Dnes už to bolo tretie premiestnenie, takmer už na mňa ani nepôsobilo. Ihneď som otvoril oči dokorán a vo svetle neďalekého mesta som skúmal, či je Emma v poriadku. Sedela na stoličke vedľa mňa, ešte vždy priviazaná. Nehýbala sa. Bál som sa.

"Emma? Si v poriadku?" vystrašene som sa jej pýtal. Kľakol som si vedľa nej a rozväzoval lano, ktorým bola pripútaná k stoličke.

"Hm?" zamračila sa a podoprela si hlavu rukou, hneď ako som jej ju uvoľnil. Bola očividne dezorientovaná.