Cestovateľ ✓

23. kapitola

EMMA

"Abby?" spýtala som sa jej znenazdajky popri jedení obeda v školskej jedálni. Bol štvrtok, od správy o štrnástom Pirátovi ubehlo teda päť dní a doteraz sme sa o ňom viac nedozvedeli. Nevedela som, či tomu mám byť rada, alebo sa obávať. No tých päť dní som zväčša trávila poobedia v aleji s Carterom, viedli sme dlhé rozhovory až do tmy a zakaždým som sa o ňom dozvedala viac. Cítila som, že medzi nami prekvitalo ozajstné priateľstvo.

Moji rodičia však už znova vyrazili do neznáma, tentokrát sa vydali preskúmať Južnú Afriku. A tak som mala celý dom pre seba, na čo som už bola zvyknutá, len v noci, keď sa mi sníval stále ten istý sen dookola, som prepadala menšej panike a želala si, aby som nebola celkom sama. Bolo pre mňa už celkom frustrujúce, že sen nikdy nepokračoval ďalej, vždy som sa natoľko v spánku preľakla, že som sa zobudila.

"Hm?" ozvala sa Abby s plnými ústami jedla.

"Ako vnímaš svoje sny?" položila som jej celkom netradičnú otázku a keď sa trochu nechápavo zamračila, vysvetlila som jej: "V poslednej dobe sa mi snívajú zvláštne sny a neviem, čo si o tom mám myslieť."

"Mne raz v sne žaba v močiari povedala, že mám skrížiť škriatka s lesnou vílou, aby som sa dozvedela, kde sa skrýva elixír mladosti," začala Abby vysvetľovať, "Mohla som mať tak osem rokov a hľadaním škriatkov a víl som strávila niekoľko nasledujúcich mesiacov, kým sa mi nesnívalo, že mi Monsiňor povedal, že je na škriatkov alergický. Kvôli nemu som prestala," dokončila Abby zamyslene a ja som chvíľu čakala na nejakú pointu jej rozprávania, hlavnú myšlienku, no tá neprichádzala.

"Teraz nechápem, ako to s tým súvisí?" spýtala som sa zmätene, lebo som mala pocit, že toto nebola odpoveď na moju otázku.

"Nijako, len to bol zaujímavý sen. O čom sme sa to bavili?" pýtala sa a ja som nad ňou pokrútila hlavou smejúc sa.

"Aha, už viem. O čom sa ti to teda sníva?" spomenula si na našu tému.

"To nie je dôležité. Čo ma trápi je, že sa mi sníva stále to isté dookola a sen sa nechce nikam pohnúť, vždy sa zobudím v tom istom momente," sťažovala som sa.

"Možno musíš niečo spraviť tu, v realite, aby si sa posunula v snívaní," žmurkla na mňa Abby. Nad významom jej slov som sa vážne zamyslela. Čo môžem spraviť?

Touto otázkou som sa zaoberala, kým nezazvonil posledný zvonček a nepobrali sme sa domov. Dokonca aj keď som Abby vyprevádzala, neustále som nad tým rozmýšľala. Vždy sedím na okne s knihou v ruke, čo ak sa odpoveď nachádza v nej?

Ihneď, ako som sa dostavila domov, zamierila som k mojej knižnici v izbe a natiahla sa za knihou o Dorianovi Grayovi. Prelistovala som každú jednu stránku, dôkladne som si prezrela aj záložku v knihe, či na nej nie je nejaký odkaz, preskúmala som aj jej obal, no márne. Nedopátrala som sa k žiadnemu výsledku.

_ _ _

CARTER

Bola už dávno tma, keď som do vreciek kabátu vložil prípadné pomôcky a nenápadne som sa vytratil z kasární. Axon mal strážiť Emmu, teraz bola jeho smena, a tak o mojom odchode nevedel. Nechcel som nikomu oznamovať moje plány, dokonca ani Emme. Akoby už tým, že niečo vyslovím nahlas, by som si mohol zmariť všetky šance niečo zistiť. Napokon som ani neplánoval odísť dnes, no rozhodol som sa spontánne.

Kráčal som opustenými tmavými ulicami, vo vreckách som zvieral v dlani odpočúvací prístroj a v druhej univerzálny kľúč ku všetkým týmto primitívnym zámkom, aké tu ľudia používali. Felix verne stál po mojom boku.