Cestovateľ ✓

34. kapitola

CARTER

Zrýchlil som krok a Felix, ktorý sa objavil po mojom boku hneď po tom, čo som vyšiel z balkóna, ma verne nasledoval. Predieral som sa miestnosťami plnými zamestnancov, ktorí takisto pod vplyvom môjho príhovoru ešte stáli v zamyslení a len sťažka vnímali, že sa niekto chystal vniknúť k časostrojom.

Našťastie som ako cestovateľ časom mal čip, ktorý ma vpustil dovnútra a bezpečnostný systém ma po skúmaní očí a hlasu rozpoznal ako niekoho, kto má k časostrojom vstup povolený. Nevedel som celkom, ako fungoval tento veľký stroj, vždy ma pred misiou obklopovali pracovníci, ktorí už vedeli, čo treba kde naťukať.

Ja som pracoval len s tými menšími premiestňovačmi, ktoré boli počas mojej misie predom nastavené na jedno jediné miesto - prijímacia miestnosť, kde som vždy poslal chytených pirátov a napokon aj mňa s Axonom.

"Čo si myslíš, že robíš?" zachytil som slová ministra, ktorý ma ešte vždy prenasledoval.

"Do toho vás nič, už nado mnou nemáte žiadnu moc," povedal som a odtlačil som ho od seba, aby sa mi do toho nemontoval. On však funel od zlosti a stále sa mi do toho miešal.

"Ešte vždy som minister," dupol si a ja som sa zasmial.

"Hej, ale ktovie na ako dlho," uškrnul som sa.

Ruky sa mi triasli, keď som stroj nastavoval. Čo-to som si pamätal z výcviku, kedy som mával hodiny o časostrojoch, ale človek na to ľahko zabudne, keď ho pri cestovaní stále niekto obsluhuje. Našťastie som mal ako taký pozorovací talent a vyvinutú intuíciu, že som sa napokon trafil. Nastavil som stroj tak, ako som chcel. Aspoň som dúfal...

Pripravoval som sa, že ním prejdem, keď ma niečie ruky stiahli dozadu. Prekliaty minister! Ten úbožiak si stále nedal pohov a ešte vždy na mňa hulákal, takmer som naňho zabudol popri všetkom tom sústredení.

"Nechajte ma na pokoji, na vašom mieste by som sa dávno spakoval preč," prevrátil som očami, no on nie a nie ma pustiť.

"Čo si myslíš, že robíš?" nadával mi.

"Kedy sme si potykali?" uškrnul som sa. Minister fuňal od zlosti, tvár mal červenú a po čele mu stekal pot. Naštvane rozhadzoval rukami, keď do mňa niečo kričal. Odtlačil som ho ďalej, nech sa do toho nestará, no on do mňa strčil.

"To nemyslíte vážne, dobre viete, že proti mne nemáte šancu," pozrel som sa naňho. Bol to starší ujko s nižším vzrastom a mal nejaké to kilo navyše. Tvár mal červenú a spotenú, očividne nebol v dobrej fyzickej kondícii.

"Urobím všetko pre to, aby som zabránil akejkoľvek podlosti, ktorú určite plánuješ, som predsa minister!" hovoril napajedene.

Vyvalil som naňho oči. To snáď nemyslel vážne! On sa na poslednú chvíľu chcel hrať na vzorného, poctivého ministra? Ako naivný a hlúpy musel tento pán byť? Toľká faloš!

No pohľad naňho bol predsa trochu smiešny - zavalitý pán, ktorý sa obúval do vytrénovaného cestovateľa a celý červený v tvári vypúšťal z úst nadávky, ktoré som snáď ešte ani nepočul.

"Ak si myslíš, že zachrániš tú svoju frajerku, tak si na omyle! Postarám sa o to, aby tá hlupaňa-" vydal zo seba, no môj nevraživý pohľad ho zastavil. Naprázdno preglgol.

"Ako si ju nazval?" sykol som cez zaťaté zuby. Stíchol. "Myslel som si," odfrkol som.

V kabínkach v miestnosti sa nachádzalo aj potrebné vybavenie, ktoré som si chcel zobrať so sebou. Nabral som si ho do vreciek a keď som sa chystal k časostroju, minister mi zatarasil vchod. Časostroj mal tvar veľkého oblúku, ktorého vnútro slúžilo ako portál na miesto a čas, kam ste sa chceli dostaviť. Vchádzalo sa však len jednou stranou a minister stál pred ňou a svojím zavalitým telom mi bránil vojsť do portálu.

"Nezavadzajte," povedal som. Nepohol sa však.

Čo si o sebe myslel? Tak ma štval jediný pohľad naňho, toho skazeného človeka, ktorý chcel zničiť čas a potom sa hrať na neviniatko! Aj jeho vinou Emma spadla.

Odstrčil som ho, no on sa zachytil o môj čierny kabát a stiahol ma dozadu aj so sebou. Sotil som ho na zem, on mi však nastrčil nohu a potkol som sa o ňu. Stihol sa postaviť a chcel mi päsťou zasadiť úder, no hravo som sa mu vyhol. Päsť som mu zachytil v dlani a silno mu ju zovrel. Felix spozornel, ale naznačil som mu, že má byť v kľude.

"Ani sa o to nepokúšajte," precedil som cez zaťaté zuby.

On si však nedal povedať. Znova sa pokúsil ma udrieť, čomu som úspešne zabránil, no nečakane ma kopol do nohy. Strhol som ho za golier a pritlačil k stene.

"Stačilo," ozval sa neznámy ženský hlas.

Obaja sme sa strhli a hlavy sme otočili smerom, odkiaľ hlas prišiel. Pred časostrojom stála vysoká žena, oblečená vo formálnej bielej uniforme, akú nosili pracovníci ministerstva časopriestoru a svetlé vlasy mala zviazané do úhľadného nízkeho chvostu. Na rozdiel od vypätej situácie, ona pôsobila pokojne.

"Kto ste?" ozval sa minister priškrteným hlasom.

"Budúca ministerka časopriestoru," vyhlásila a obom nám padli sánky. Zovretie rúk na ministrovom hrdle som povolil a obidvaja sme neveriacky pozorovali ženu, ktorá sa sem zrejme premiestnila z budúcnosti.

"Z akého roku?" čudoval sa minister.

"Zo zajtrajška," zasmiala sa. Aj ja som sa musel pousmiať, minister si ešte vždy nechcel pripustiť, že sa jeho čas na tejto pozícii blížil ku koncu.

"Ale..." habkal. "Veď... j-ja som minister."

"Práve sa vonku strhla revolúcia, akú sme nezažili už roky," ukázala budúca ministerka za múry budovy. "Už v tomto momente prenikli ľudia dovnútra a chystajú sa vás zajať. Boli ste usvedčený zo zločinu a spolu s Axonom vás čaká súd."

Minister, alebo by som možno mal povedať ex-minister, len neveriacky civel na svetlovlasú ženu a niečo si mrmlal popod nos. Po chvíli sa však spamätal a začal pochodovať k dverám.

"Tak... tešilo ma..." povedal a spakoval sa preč.

"Nechaj ho," zastavila ma žena, keď som sa chystal rozutekať za ním a chytiť ho. "Už preňho niet úniku pred spravodlivosťou."

"Čo sa s ním stane?" spýtal som sa zvedavo.

"On, Axon a trinásti zločinci budú zajtra odsúdení na večnosť v prázdnote," zneli jej slová. Takmer mi padla sánka, tento trest už dlho nebol využitý. Naposledy som si pamätal prípad dospelého muža, masového vraha, ktorého chytili a takto odsúdili, no to bolo pred rokmi...

Večnosť v prázdnote, tak sme nazývali trest, ktorý spočíval vo vypustení odsúdených do vesmíru s jedlom a vodou len na pár dní. Človek si môže len domyslieť, čo sa s nimi dialo po vyčerpaní zásob.

Žena sa na mňa usmiala a odstúpila nabok od časostroja. Nechápavo som sa na ňu pozrel a váhavo som pristúpil bližšie.

"Vy... vy ma nechcete zastaviť?" udivene som sa jej spýtal a ona jemne pokrútila hlavou.

"Nie," znela jej odpoveď.

"Ale... prečo? Veď ste ministerka časopriestoru a ja sa chystám spraviť veľký priestupok," divil som sa.

"Čas je zvláštny, to ste už určite zistili," nadhodila s tajomným úsmevom a pokračovala zasnene: "Ale osud, ten ma neprestáva udivovať."

"Chcete povedať, že ma nechávate, lebo veríte, že to tak má byť?" stále som sa na ňu vyjavene díval.

"Áno," usmiala sa, no potom dodala: "A navyše, ako budúca ministerka som vás chcela poveriť jednou úlohou. Potrebovala som vás zastihnúť ešte kým sa premiestnite, pán Carter, preto som sa neodkladne musela s vami stretnúť už dnes."

"Čo potrebujete?" pýtal som sa.

"Zničte ten papier," zneli jej tiché, no o to vážnejšie slová.

"Ale... Nikto nevie, kde sa nachádza," namietol som.

"Ja viem, prečo sa vraciate do minulosti," žmurkla na mňa s tajomným úsmevom. "Idete zachrániť jedinú osobu, ktorá to vie."

Váhavo som napokon prikývol.

"Tak veľa šťastia," bolo posledné, čo som počul predtým, ako som sa s Felixom vydal na cestu časom.