WALLS

F O U R

            „Eli," známy hlas ma prinútil otočiť sa. „Zajac," nadvihla som obočie, čakajúc nejakú reakciu, „alebo ťa mám volať Zayo?" uškrnula som sa. Na jeho tvári sa značilo slabé prekvapenie, ktoré rýchlo zamaskoval. „Volaj ma ako chceš, jedného dňa to meno bude poznať každý." Jeho tón bol pomerne presvedčivý. Človek, ktorý ho nepoznal by ho možno vysmial, no naša minulosť ma nepustí a v hĺbke duše som o tom istom bola presvedčená. Verila som už kedysi dávno, že jedného dňa to chlapec od susedov dotiahne ďaleko. Nebolo pochýb o tom, že umenie bolo preňho rajskou záhradou, v ktorej sa pohyboval ako vo vlastnom dome. Ak som niečím bola presvedčená, bolo to práve to, že meno Matúš Zajac budú jedného dňa poznať ľudia aj mimo nášho mestečka.

        Nemo som prikývla a otočila sa na odchod skôr než by som sa zasypala spomienkami a ešte povedala niečo, čo by pochopil zle. Ďalšou vecou, ktorou som si bola istá bolo to, že s ním nechcem prehovoriť viac ako pár ostrých poznámok. Vedela som, že si nezaslúžim v živote človeka, ktorý sa na mňa vykašľal tak ako to spravil on. Bolo to dávno, no vzhľadom na to, že bol môj jediný kamarát v novom meste plnom krutých deciek, bol to jediné čo som mala a keď som ho potrebovala najviac, nebol tam. To stačilo na to, aby som si už k sebe nepustila nikoho, kto by bol schopný mi tak ublížiť. Odvtedy som radšej žila vo vlastnom svete, bubline kde sa nedostal skoro nikto

        „Elisabeth," otcov rázny hlas ma prinútil neotočiť sa a neodísť. Nestávalo sa často, že jeho hlas nabral vyššej frekvencií ako obvykle, čiže v tomto prípade mi bolo jasné, že sa z toho len tak nevyzlečiem. „Oci," zopakovala som oslovenie ako aj on, len môj tón hlasu bol o čosi tichší. „Zlatko, prosím choď trvám na tom." Jeho slová už boli jemné a milé. Pristúpil o krok bližšie a zľahka ma pohladil na tvári. „Vieš o tom, že obvykle rodičia zakazujú deťom aby chodili na párty a prichádzali domov pod rúškom rána, opití, nie ich podporovali aby išli." Zaujala som obranný postoj, ktorý som v poslednom čase používala čoraz častejšie. „Dokonca nútili!" dodala som na oko nahnevane. „Áno ale deťom, ktoré nie sú zodpovedné a žijú divoké životy. Ale ty si stále zavretá doma. Treba aby si začala trochu žiť Lizzy." Úprimnosť v jeho slovách a pohľade ma zvnútra prebodávala ako ostrý nôž. Sťažka som si povzdychla. „Zavolaj Matúša, určite s tebou pôjde." Dodal nakoniec, na čo moje obočie vyskočilo do výšin. „Naozaj ma povzbudzuješ aby som išla s chlapcom na párty a vrátila sa až ráno?" snažila som sa do svojho tónu vložiť kúsok niečoho, čo by ho prinútilo vidieť aká absurdná situácia toto je. Vedela som však, že si bude nástojiť svoje, keďže mal pravdu, že nikde nechodím. „Nie s chlapcom," pokrútil záporne hlavou, „s Matúšom." Kútiky úst mu vyleteli do úškrnu a ja som si nemohla pomôcť a tiež som sa zasmiala. Pri myšlienke, že by som mu teraz povedala pravdu, že sa s Matúšom už nebavím niekoľko rokov, by ho asi zruinovala. A mňa asi tiež, keďže som niekoľkokrát hovorila, že idem s ním von.